3. nedeľa v cezročnom období
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
V čítaniach k tejto nedeli vidíme Ježiša aj Jeremiáša, ktorí sa stretávajú s odporom svojich súčasníkov, pretože im hovoria Božiu pravdu. Vyvstáva pri nich zaujímavá otázka: Prečo sa „dobrým ľuďom“ často dostáva od iných utrpenie, a tým, ktorí sa v spomínaných trápeniach nachádzajú, sa ponúka povzbudenie
1. čítanie
Za dní kráľa Joziáša Pán prehovoril ku mne takto: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom. Prepáš si teda bedrá, vstaň a povedz im všetko, čo ti prikazujem! Nezľakni sa ich, aby som ti nenahnal strach pred nimi.
Ja ťa dnes urobím opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Judey a jej kniežatám, proti kňazom a ľudu krajiny.
Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.“
Toto čítanie od proroka Jeremiáša pripravuje porovnanie (typológiu) Jeremiáša s Ježišom v nižšie uvedenom evanjeliu. Obaja sa museli vysporiadať s opozíciou od ľudí svojej doby.
Jeremiáš prispel k dejinám spásy a kresťanskej teológii najmä v osobnej rovine, kde bol prototypom Krista viac než ktorýkoľvek iný prorok. Napríklad v Knihe proroka Izaiáša životopisné údaje samotného proroka nehrajú podstatnú rolu, ale v prípade Jeremiáša je to úplne naopak. Ten je v mnohých ohľadoch natoľko stotožnený so svojou prorockou službou, že „proroctvom“ sú nielen jeho slová, ale i samotná jeho životná skúsenosť.
Tradícia ho vníma ako typického trpiaceho proroka a nejeden biblista poukazuje na to, že „trpiaci služobník“ z druhej polovice Knihy proroka Izaiáša má predobraz v Jeremiášovi. Preto nie div, že Jeremiáš bol prvým z prorokov, ku ktorému Ježiša prirovnávali jeho súčasníci:
„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ (Mt 16, 13–14)
Podobnosť je veľká:
(1) Vyvolený už v lone matky (Jer 1, 5; Lk 1, 31)
(2) Predurčený na odmietnutie a konflikt so svojimi vlastnými (Jer 1, 18–19; Lk 2, 34–35),
(3) Povolaný k celibátu (Jer 16, 1–4; Mt 19, 10–12),
(4) Pripodobnený k obetnému baránkovi (Jer 11, 19; Jn 1, 29. 36),
(5) Zradený od najbližších (Jer 12, 6; Jn 13, 18, 38, atď.)
(6) Káže proti chrámu a predpovedá jeho zničenie (Jer 26, 2–6; Mk 11, 15–19, 13, 1–2)
(7) Kvôli svojmu posolstvu mu protirečia a prenasledujú ho veľkňazi (Jer 20, 1–3; 26, 7–9; Mk 11, 18)
(8) Odsúdený na smrť (Jer 26, 8–9; Mk 14, 57–58)
(9) Súdny úradník v jeho procese je lavírujúci, čiastočne jemu naklonený, ale ľahko ovplyvniteľný (Jer 37, 16–38, 28; Jn 18, 28–19:16)
(10) Hodený do žalára a neskôr z neho vyvedený (Jer 37, 16–21; Jn 19, 40–20, 18).
Ako už bolo zmienené, Jeremiáš aj Ježiš sa v mnohom zhodujú s profilom Izaiášovho „trpiaceho Pánovho služobníka“ (napr. Iz 52, 13–53, 12), hoci v konečnom dôsledku Jeremiáš nemá kráľovský pôvod ako Služobník. Napriek tomu ho pamäť a liturgia Cirkvi vyzdvihuje ako prototyp trpiaceho proroka, ktorý nachádza plnú realizáciu v Ježišovi z Nazareta.
V dnešnom prvom čítaní a evanjeliu sme konfrontovaní s realitou, že súčasníci spravodlivých mužov, plniacich Božiu vôľu (Jeremiáša a Ježiša), ich nemajú radi a sporia sa s nimi.
Z toho vyplýva dôležitá otázka: Prečo ľudia nemajú radi „dobrých”?
Predpokladám, že mnohí z nás sa v detstve pokúšali „robiť, čo je správne,“ lebo sme verili, že si tak získame priateľov a ovplyvníme iných. Kto by predsa nemal rád človeka, ktorý drží sľuby, je láskavý a čestný, verne si koná úlohy, atď.? V istom okamihu svojho dospievania sme však prišli na to, že konať dobre neprináša automaticky popularitu. Prečo?
Dôvody sú rôzne:
Predovšetkým existujú iní ľudia, ktorí sa radi oddávajú nejakej neresti, a samotná prítomnosť človeka, ktorý sa jej vyhýba, je niečím ako tichým napomenutím alebo výčitkou svedomia. Skončiť s touto neresťou by však pre nich znamenalo stratu osobného pôžitku, preto reagujú snahou odohnať „dobrého človeka“, ktorý im prebúdza svedomie.
Okrem toho usilovať sa o dobro znamená stavať sa proti nespravodlivosti. „Dobrý človek“ sa nemôže len potichu prizerať, keď sa s niekým zle zaobchádza. V spoločnosti je však mnoho tých, ktorí majú zo zneužívania prospech, napr. riaditelia istých potratových kliník. Zabíjanie nenarodených detí im prináša zisk a posielajú štedré príspevky politickým stranám, ktoré ich podporujú. Takto sa tvorí systém finančného prospechu a politickej moci a určití jednotlivci majú osobný záujem o to, aby sa obchádzala spravodlivosť. Inými očividnými príkladmi by mohli byť otrokárske inštitúcie v Amerike aj iných krajinách a novodobá celosvetová (a ohromne výnosná) pliaga obchodovania so sexom a s pornografiou.
„Dobrý človek” nemôže tvárou v tvár týmto odpornostiam zostať ticho. Biskup Jeffrey Monforton zo Steubenville raz v kázni povedal: „Ticho nikdy nepomáha obeti, iba utláčateľovi.”
No ozvať sa znamená dostať sa do konfliktu s tými, ktorí často vlastnia veľkú moc a bohatstvo získané nečestnými spôsobmi. Tie im umožňujú všemožne škodiť tým „dobrým“, zastrašovať ich spoločensky alebo fyzicky, ničiť ich dobrú povesť v tlači, žalovať ich na súde, ba niekedy dokonca i zabiť.
Ďalší „dobrí ľudia“ síce niekedy nesympatizujú s ničomníkmi, ale boja sa ich natoľko, že sa buď dištancujú alebo sa dokonca aj obrátia proti tým, ktorí majú odvahu pranierovať zlo, ktoré konajú zlí ľudia. „Dobrí“ tak konajú preto, aby nemuseli trpieť represáliami naničhodníkov voči odvážnym. To je obzvlášť bolestné pre tých, ktorí sa ozvali – opúšťajú alebo napádajú ich aj tí, ktorých pokladali za svojich priateľov.
Toto je trvalý stav človeka. Realita hriechu v ľudskej spoločnosti znamená, že snaha podobať sa Bohu, robiť dobro a rásť vo svätosti bude nevyhnutne viesť ku konfliktu s inými, ktorí majú iné záujmy. Náš Pán nám o tom povedal vo svojej najznámejšej reči:
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. (Mt 5, 10–12)
Čeliť prenasledovaniu je jednou zo známok pravého proroka. Takými boli Jeremiáš i Ježiš, no i my, ktorí sme boli pokrstení v Kristovi, máme podiel na tejto prorockej úlohe. Keď Ježiš hovorí, že „tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami“, naznačuje, že aj my sme prorokmi (porov. KKC 783). Už z definície slova prorok však vyplýva, že nemôže ostať ticho.
Responzóriový žalm
R.: Moje ústa, Pane, budú hlásať tvoju spásu.
V teba, Pane, som dúfal; *
nebudem zahanbený naveky.
Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, *
nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi. R.
Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom *
na moju záchranu;
veď ty si moja opora a moje útočište. *
Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika. R.
Lebo ja, Pane, túžim za tebou, *
ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.
Od matkinho lona mám v tebe oporu, *
od života matky si mojím ochrancom. R.
Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť *
a tvoju spásu deň čo deň.
Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti *
a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné. R.
Tento žalm je útechou a povzbudením pre tých, ktorí sa usilujú o spravodlivosť a o nebeské kráľovstvo a pri tom zakúšajú prenasledovanie, o ktorom hovorí Ježiš. Môžu sa oprieť o Boha, ktorý sa o nich stará „od matkinho lona“, čo nám pripomína Božie vyvolenie Jeremiáša, „skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone“. Tí, čo milujú Boha a hľadajú jeho tvár, v ňom od svojho počatia až po prirodzenú smrť nachádzajú silu a útechu. On ich zachráni „z ruky hriešnika“, hoc až v budúcom živote, keď zmŕtvychvstanie zahladí neprávosti tohto života.
2. ČÍTANIE
Bratia, [usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem. Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.]
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.
Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.
Toto čítanie z listu sv. Pavla vyvažuje ponaučenia o prenasledovaní z prvého čítania a z evanjelia. Keď sme perzekvovaní, je ľahké zatrpknúť, stať sa pokrytcami a nenávidieť tých, ktorí sa proti nám prehrešujú. Pavol nám pripomína, že láska „nemyslí na zlé, … všetko znáša…, všetko vydrží“. Kresťan, ktorý celkom podľahne farizejskému pobúreniu a zatracovaniu „skazených“ v spoločnosti, sa môže stať „cvendžiacim kovom či zuniacim cimbalom“ – ostrým a nepríjemným zvukom, ktorý sa neprihovára srdcu. Výzvou pre kresťanov je naučiť sa znášať prenasledovanie a zároveň stále praktizovať a preukazovať lásku.
„Láska nikdy nezanikne“, pretože je čnosťou, ktorá bude pôsobiť po celú večnosť. Viera a nádej majú opodstatnenie len v tomto živote, kde ešte „nevidíme“ (takže potrebujeme vieru) a ešte sme „nedosiahli“ (takže musíme dúfať). Keď v budúcom živote uvidíme Boha z tváre do tváre a dostaneme všetko to dobro, ktoré nám prisľúbil, viera a nádej už nebudú potrebné – tak ako ani proroctvo či prorocké poznanie – ale budeme naďalej po celú večnosť milovať Boha a jeden druhého.
Evanjelium
Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“
On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“
A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“
Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Toto čítanie z evanjelia súvisle nadväzuje na minulotýždňové a Ježiša v ňom vidíme čeliť veľmi nepriateľskej reakcii od svojich vlastných rodákov, podobne ako pred rokmi Jeremiáš (porov. Jer 11, 18–23, kde sa samotní Jeremiášovi spoluobčania dohodnú, že ho zabijú). Obzvlášť popudlivo na nich pôsobia Ježišove citáty zo Starého zákona, v ktorých veľkí proroci Izraela nepomáhajú svojim vlastným ľuďom, ale uzdravujú a žehnajú pohanom: sidonskej žene v Sarepte a sýrskemu generálovi Námanovi.
Nazaretčania boli dobrí Izraeliti. Benediktínsky biblista a archeológ o. Bargil Pixner sa dokonca domnieva, že väčšina z nich pochádzala z rodu kráľa Dávida. V každom prípade sa ale pokladali za čosi mimoriadne. Od Boha si nárokovali niečo jedinečné, jeho požehnanie, ktoré nepatrilo „odporným pohanom“!
Zabudli, že dôvod, prečo si Boh vyvolil Abraháma, otca Izraelitov, bol, aby on a jeho potomstvo priniesli požehnanie všetkým rodinám zeme (Gn 12, 3). Zabudli na to, že veľkí proroci predpovedali spásu pre všetkých pohanov, ako to vidno aj v tejto známej stati z Izaiáša:
„Teraz však hovorí Pán,
čo si ma od lona služobníkom urobil,
aby som Jakuba priviedol späť k nemu,
aby sa Izrael k nemu zhromaždil.
Som oslávený v očiach Pánových
a môj Boh sa mi stal silou.
Povedal teda:
“Primálo je, keď si mi služobníkom,
aby si zbudoval Jakubove kmene
a priviedol späť zachránených Izraela:
ustanovím ťa za svetlo pohanom,
aby si bol mojou spásou až do končín zeme!”“ (Iz 49, 5–6)
Opäť tu máme tému „proroka utvoreného od lona”, ktorý prináša spásu všetkým národom. Z biblickej perspektívy Boh zaiste pozná každého z nás od počatia a pripravil pre náš život poslanie a cieľ. Ako prorocký Boží ľud nemôžeme o tejto dobrej zvesti mlčať.
Čítania z tejto nedele nás volajú k tomu, aby sme prenasledovania znášali s odvahou a vedomím, že praví proroci sú perzekvovaní. Tí, čo majú podiel na Kristovej prorockej úlohe skrze krst, sa v tomto živote nemôžu vyhnúť prenasledovaniu. Zároveň sa nemôžeme poddať nenávisti, zatrpknutosti a farizejstvu. Narozdiel od ľudí v Nazarete musíme konať v láske a pamätať na to, že radostná zvesť nie je naším osobným majetkom, ale je určená všetkým ľuďom. Proroci síce hovoria proti nespravodlivosti, ale v nádeji, že všetci sa budú kajať a zachránia sa tým, že vstúpia do Božej lásky.