Prvé čítania v pôstnom období nám majú pomôcť naučiť, príp. prinajmenšom nám pripomenúť  hlavné črty Božích dejín spojené s ľudom Izraela. Minulý týždeň sme čítali o „zmluve medzi kusmi“ v Genezis 15, ktorá nám pripomínala „Abrahámovo štádium“ alebo „patriarchálne štádium“ dejín spásy.Tento týždeň nám prvé čítanie, žalm a druhé čítanie pripomínajú „Mojžišovu etapu“ – exodus z Egypta, prechod cez Červené more, cestu na Sinaj, odovzdanie zákona, putovanie púšťou a nakoniec Mojžišovu smrť na hraniciach zasľúbenej zeme.

Ak si prečítame širší kontext oboch pasáží, uvidíme spojenie medzi prvým čítaním z minulého a tohto týždňa. Minulý týždeň, keď Boh uzavrel zmluvu s Abrahámom, predpovedal mu, že jeho potomkovia zostúpia do Egypta a stanú sa tam veľmi početnými, kým ich Boh nevyvedie do krajiny Kanaán („zasľúbenej zeme“). Na začiatku Exodu (1, 7) zisťujeme, že Abrahámovi potomkovia sa v Egypte skutočne stali veľmi početnými a teraz, v Knihe Exodus 3, pozorujeme, ako Boh koná, aby splnil svoj sľub Abrahámovým potomkom tak, že im pripravuje vysloboditeľa, Mojžiša. Boh tu koná, aby dodržal svoju zmluvu. To je pointa opakovania titulu ako „Boha Abraháma, Boha Izáka a Boha Jakuba“, teda Boha, ktorý uzavrel zmluvu s patriarchami. 

Mojžiš nám bol predstavený v Knihe Exodus 2 a pamätáme si zákulisie jeho príbehu: keď sa ako dieťa niesol po Níle, našla ho a vychovávala faraónova dcéra a zdalo sa, že je predurčený na vysokú pozíciu na faraónovom dvore. Dostala ho však jeho prudká povaha. Zabil egyptského dozorcu a musel utiecť z Egypta ako zradca a vrah. Bolo Božím „plánom A“ na záchranu Izraela, že keď príde čas, Mojžiš využije svoj vplyv na dvore a pokojne oslobodi ľudí? Pokazila Mojžišova nátura „plán A“? Ak áno, nebol by to jediný čas v dejinách spásy, v ktorom Boh pracoval s chybami a zlyhaniami svojich ľudských partnerov a tomu prispôsobil svoj plán spásy. 

V každom prípade Mojžiš v dnešnom čítaní klesol do nízkeho postavenia pastiera, do zamestnania, ktoré bolo v egyptskej kultúre tak opovrhované, že Egypťania by s takýmito mužmi ani nejedli (Gn 43, 32; 46, 34). Uprostred Mojžišovej skromnej existencie sa mu však zjavuje Boh. Plameň Božej prítomnosti – ten istý plameň, ktorý žiaril v pochodni a dymiacej peci z minulého týždňa — sa objavuje opäť, v kríku. Mojžiš ustúpi, aby si ker pozrel, a ocitne sa v samotnej Božej prítomnosti. Po tom, ako je Bohom poverený vyviesť Izraelitov z Egypta, Mojžiš si žiada poznať Božie meno. 

Je potrebné povedať  pár slov o pojme „meno“ v hebrejskom myslení. Starovekí Izraeliti nemali rozvinutú filozofické školy alebo terminológiu, ale to neznamená, že boli neschopní hlbokého myslenia, teologického aj filozofického. V hebrejskej kultúre označovalo „meno“ podstatu alebo bytie osoby, nielen fonetickú jednotku, ktorá sa používa na jeho alebo jej označenie. Preto existuje niekoľko pasáží Písma, kde je „meno“  Boha alebo niekoho iného  v skutočnosti skôr popis vlastností alebo podstaty osoby než skutočný titul alebo tituly (pozri Ex 34, 5–7; Iz 9, 6). 

Boh teda zjavuje svoje meno Mojžišovi ako „Ja som, ktorý som“, čo sa dá povedať aj ako: „Ja som jediný skutočne existujúci; Ja som Boh, ktorý existuje, ktorý je.” Z toho vyplýva, že iní bohovia neexistujú, alebo aspoň neexistujú ako Boh, aj keď majú nejakú nižšiu existenciu ako démoni alebo duchovia. Kým neskorší grécky filozofický koncept „nutného súcna“ ešte v tomto bode neexistuje, Boh sa identifikuje  Mojžišovi ako jediná nevyhnutná bytosť, jediný, kto existuje sám o sebe, a preto je zdrojom existencie pre všetky ostatné bytosti. 

Keď sa Richard Dawkins a iní novodobí ateisti posmešne pýtajú otázku: “Kto stvoril Boha?”, ukazujú len akýsi druh pubertálnej neznalosti filozofického a teologického konceptu “Boha.” Boh je podľa definície večné Bytie, bytosť, ktorá  vždy existovala a nevznikla  vďaka nejakej predchádzajúcej alebo väčšej príčine. Logicky musí existovať nejaká taká bytosť, pretože jedinou ďalšou alternatívou pre vznik vesmíru je nekonečná súslednosť dočasných príčin, čo jednoducho nie je možné. Nekonečný reťazec príčin vedúcich k nejakému momentálne existujúcemu stavu by bol „nekonečným” reťazcom, ktorý sa práve končí – čo je v rozpore so samotnou definíciou „nekonečného“, čo znamená „bez konca.” Nekonečný rad príčin je teda logicky nemožný, najhorší druh nemožnosti, ako štvorcový kruh alebo ženatý starý mládenec. Môžeme teda s istotou vedieť, že existuje Boh, chápaný ako večná bytosť, ktorá spôsobuje existenciu iných bytostí, ale sama nie je zapríčinená žiadnou inou realitou.

Hoci pravé Božie „meno“ je „Ja som, ktorý som“, toto meno zverené Mojžišovi, aby ním Izraeliti označovali Boha, je v skutočnosti forma hebrejského slovesa „byť“, čo znamená „On je“. Toto meno sa v hebrejčine hláskuje spoluhláskami JHVH. V niektorých starších  anglických Bibliách bolo toto meno prepísané ako „Jehova“ (o tom viac neskôr). Vo väčšine súčasných anglických Biblií sa Božie meno JHVH vyjadruje ako LORD (PÁN) s veľkými písmenami. 

Druhé prikázanie zakazuje zneužívať Božie meno. Neskôr v židovskej histórii (po babylonskom zajatí) Židia úplne prestali používať Božie meno, aby sa vyhli jeho zneužitiu. Keď pri hlasnom čítaní Písma natrafili na Božie meno JHVH, namiesto neho povedali hebrejské slovo adonai, “Pán.” Toto je pôvod nášho označenia Boha a Ježiša Krista ako „Pán“. 

Teraz k výrazu „Jehova“. Staroveká hebrejčina používala pri písaní len  spoluhlásky. V stredoveku židovskí pisári  vyvinuli spôsob vpisovania samohlások, ktoré sa dovtedy do značnej miery zachovali len ústnym podaním. Avšak bolo pisárskou praxou ponechať všetky spoluhlásky starovekého textu nedotknuté a dopisovať samohlásky toho, čo sa pri bohoslužbe vyslovovalo. Z  tohto dôvodu židovskí pisári pripísali hebrejské samohlásky z výrazu adonai k spoluhláskam „YHWH“ Božieho mena (alebo „JHVH“ v starej angličtine a nemčine) a toto sa objavilo (v staršej angličtine) ako názov “JeHoVaH.” Toto však určite nie je staroveký spôsob vyslovovania mena Božieho. Učenci naznačujú, že to znelo ako „Jahve“, ale kresťanská tradícia nasleduje príklad Ježiša, apoštolov a judaizmu a používa titul „Pán“ (lat. dominus) namiesto fonetického mena Boha. To je dôvod, prečo sa meno „Jahve“ v katolíckej liturgii nepoužíva. 

V Novom zákone sa Ježiš identifikuje ako JHVH, ako veľké Ja Som. Robí to najmä v Evanjeliu podľa Jána, obzvlášť na konci Jána 8, kde vyhlasuje pred davom, ktorý s ním debatuje: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som!“. Dav správne chápe, že je to božský nárok, a pretože si myslí, že sa tak rúha, berú proti nemu kamene.

Po babylonskom zajatí (587 – 537 pred Kr.) sa začali Židia vyhýbať  vyslovovaniu svätého mena Božieho a zdá sa, že časom bol oprávnený vysloviť to meno len veľkňaz, aj to len pri veľkých sviatkoch. Keď židovskí veriaci počuli vyslovované sväté meno Božie, s úctou padali na zem. Zdá sa, že túto prax má svätý Pavol na mysli, keď hovorí: 

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca (Flp 2, 9–11).

„Ježiš“ je nové „Sväté meno“, ktoré odhaľuje, kto je Boh vo svojej existencii. Nielenže je Bohom filozofov, večným, sebaexistujúcim, nevyhnutným súcnom, ale on je aj ten, kto miluje teba a mňa natoľko, že zomrie za nás, aby dokázal svoju lásku a pozval nás, aby sme mali podiel na večnosti s ním.