Lukáš nám podáva najdlhšie a najpodrobnejšie správy o Poslednej večeri, súde a ukrižovaní, vrátane niekoľkých podrobností, ktoré tvoria historické pozadie vývinu týchto udalosti. Okrem toho, prekvapivo pri autorovi, ktorý sa často považuje za pohana a píše idiomatickou gréčtinou, Lukáš zahŕňa materiál, ktorý je hlboko zakorenený v judaizme tej doby a v teológii Starého zákona. Ja z tohto dôvodu zvyčajne používam Lukášov opis Poslednej večere napríklad pri vyučovaní biblickej teológie a náuky o Eucharistii. V každom prípade si pri ňom všimneme nasledovné:

• Lukáš, a potvrdzuje to aj sv. Pavol (1Kor 11, 25), zaznamenáva slová nášho Pána pri Poslednej večeri ako: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.” Fráza „nová zmluva“ sa vyskytuje v Starom zákone iba raz, a to vo veľmi dôležitom Jeremiášovom výroku, Jer 31, 31–34. Vyslovením slov o „novej zmluve“ Ježiš robí jasné prepojenie s Jeremiášom a naznačuje, že teraz sa uzatvára predpovedaná „nová zmluva“ s celým Izraelom a Júdom. „Starú zmluvu“ uzavrel Mojžiš prostredníctvom krvi baránkov a kozlov na hore Sinaj s dvanástimi kmeňmi (Ex 24, 1–8). „Novú zmluvu“ uzavrel Ježiš prostredníctvom svojej vlastnej krvi na vrchu Sion s dvanástimi apoštolmi.

Ale to, čo Ježiš robí vo večeradle, je rovnako ohromujúce ako to, čo urobil Mojžiš na Sinaji. Tiež by sme nemali prehliadnuť, čo je to, čo Ježiš označuje ako „novú zmluvu“: “Tento kalich… v mojej krvi,“ čo v gréčtine znamená „tento kalich, pozostávajúci z mojej krvi“. Inými slovami, novou zmluvou je jednoducho eucharistická krv Pána. Môžeme si byť istí, že to isté platí aj o spôsobe tela. Ale podstatné je: Eucharistia je nová zmluva. Zmluva je rozšírenie príbuzenstva prísahou. Preto nemôže byť lepší rituál prísahy, ako dať iným vlastné telo a krv, pretože „ste to, čo jete“ a tak sa stávate telom a krvou tvorcu zmluvy. Eucharistia dokonale symbolizuje a aktualizuje význam novej zmluvy, ktorou sa stávame synmi a dcérami Božími.

• Lukáš zaznamenáva, že vypukol spor o to, kto je najväčší. Bolo to prirodzené, pretože zo zvitkov od Mŕtveho mora vieme, že pri tomto druhu židovských rituálnych jedál sa očakávalo, že muži budú sedieť podľa hodnosti a seniority v komunite, ale Ježiš nedal jasne najavo ich postavenie. Toto sa stáva pre Ježiša príležitosťou, aby učil o kresťanskom vodcovstve: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.”
• Ježiš pri večeri doslova hovorí apoštolom: „Zazmluvňujem vám kráľovstvo, ako mi ho môj Otec zazmluvnil, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“. Žiadny anglický (ani slovenský, pozn. prekl.) preklad to nevyjadruje doslovne, ale myšlienka „zazmluvnenia“ kráľovstva siaha až ku kráľovstvu Dávidovmu, ktoré bolo ustanovené na základe zmluvy (2 Sam 5, 1–3; Ž 89, 3.28.34). Ježiš, Syn Dávidov, udeľuje apoštolom správu nad svojím kráľovstvom prostredníctvom eucharistickej zmluvy.

Výsadou tohto kráľovstva je predovšetkým ich vlastné spoločenstvo s Bohom prostredníctvom sviatostí: „aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve“ – to je slávenie Eucharistie.  Ale budú aj „sedieť na trónoch a súdiť dvanásť kmeňov“ – toto je Cirkev, nový Izrael, postavená na nich ako na základoch (Ef 2, 20; Zjv 21, 14). Nad týmto „Božím Izraelom“ (Gal 6, 16) vládnu už v Knihe Skutkov a ich nástupcovia budú sedieť na trónoch zvaných “katedra” a naďalej vládnuť každému miestnemu „kmeňu“ (t. j. diecéze) v celej histórii ľudstva.

• Len Lukáš spomína, že Satan si vyžiadal konkrétne Petra, ale že Ježiš sa modlil, aby jeho viera nezlyhala a aby sa obrátil a posilňoval svojich bratov. Tieto riadky majú veľa spoločného s teológiou pápežstva, nástupcu Petra, ktorý ako Peter niekedy zlyhá a zradí Ježiša, ale vždy sa nakoniec postaví späť na nohy a potom posilní svojich bratov. Tak sa to deje v priebehu celých vekov. 
• Lukáš spomína pot „ako kvapky krvi“ padajúce na zem. Nie sme si istí, čo presne to znamená, ale Lukáš v celom evanjeliu zdôrazňuje modlitbu nášho Pána a tu vykresľuje scénu v Getsemanskej záhrade ako predohru ku Kalvárii. Boj s pokušením sa nebojoval na kríži, ale už v záhrade. Niekedy je modlitba mučivá a zažívame v nej boj, zápas a utrpenie. Ježiš pred nami vydláždil cestu v modlitbe a sám zažil túto agóniu.
• Len Lukáš spomína, že Pilát zistil, že Ježiš je Galilejčan a poslal ho k „Herodesovi“. Toto bol Herodes Antipas, syn Herodesa Veľkého od jeho samaritánskej manželky/konkubíny Maltake, ktorému sa – na rozdiel od niekoľkých jeho schopnejších bratov – podarilo vyhnúť poprave rukami ich paranoidného a schizofrenického otca a ktorý dostal malú časť kráľovstva pozostávajúceho z nesúvislých území Galilei a Zajordánskej oblasti Perea, kde vládol s titulom „tetrarcha“ („vládca štvrtiny“ alebo „vládca štvrtej úrovne“). Evanjeliá však naznačujú, že bol hovorovo nazývaný „kráľ“, pravdepodobne zo slušnosti, keďže bol synom a dedičom kráľovskej hodnosti.

Bol to Herodes Antipas, ktorý dal popraviť Jána Krstiteľa a bál sa, že Ježiš je Ján Krstiteľ, ktorý vstal z mŕtvych. Je zvedavý na Ježiša a snaží sa ho vyprovokovať, aby vykonal znamenie, ale keď mu Ježiš neurobí po vôli, Herodes prejde na odpornú a hrubú nôtu. Tak zastupuje tých, ktorí neprichádzajú za Ježišom hľadať pravdu, ale zábavu alebo rozptýlenie pre svoju nečinnú zvedavosť. Mnohí teológovia a náboženskí učenci sú „Herodesovia“, ktorí skúmajú Ježiša zo zvedavosti, ale nikdy sa neobrátia a zneužívajú Pána aj jeho opravdivých nasledovníkov.

• Len Lukáš zaznamenáva Ježišove slová jeruzalemským ženám: „Neplačte nado mnou; ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.” Zhruba do tridsiatich rokov sa začne vojna proti Rímu, ktorá prinesie neuveriteľnú skazu židovského národa a najmä Jeruzalema s miliónmi židovských žien a detí, zomierajúcich rukami rímskych vojakov alebo židovských teroristov, od hladu, chorôb, mučením, kanibalizmom alebo samovraždou. Tí, ktorí prežili, skončili v otroctve. Ježiš toto trápenie predvída a snaží sa pred ním ženy varovať dokonca aj uprostred vlastného utrpenia.
• Len Lukáš spomína „dobrého zločinca“, ktorého tradícia nazýva “Dizmas.” Ten prosí Pána: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ a dostane odpoveď: „Dnes budeš so mnou v raji.” Toto bolo vždy vnímané ako paradigma obrátenia sa na „smrteľnej posteli“ a poučenie, že kým dýchame, nikdy nie je neskoro na pokánie a prijatie spasenia. Dizmasov prípad možno považovať za krst túžby a/alebo krstu krvi. Na niekoho „pamätať“ má v Starom zákone bohatú zmluvnú asociácie. Všetci chceme, aby na nás Boh „pamätal“, čo v biblickom jazyku znamená pripomenúť si zmluvné záväzky voči nám a konať takým spôsobom, aby boli splnené a zachránili nás od všetkého, čo ohrozuje náš pokoj a blahobyt.
• Len Lukáš zaznamenáva Ježišove slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.” Mnohí prehliadajú, že ide o prispôsobený citát z žalmu toda, Žalmu 31, 6. Celý žalm sa dá vzťahovať na Ježišovu skúsenosť na kríži a žalm — ako aj ďalší žalm toda, ktorý Ježiš cituje z kríža, Žalm 22 – sa pre trpiaceho žalmistu končí víťazstvom a spásou. Rozdiel je v tom, že žalm hovorí  „Boh“ a „Pán“, ale Ježiš hovorí „Otče“. U Lukáša vidíme, že Ježiš zostáva v dôvernom vzťahu so svojím Otcom až do svojho posledného dychu. Toto platí o všetkých evanjeliách, ale Lukáš to hovorí jasnejšie ako ostatní.