Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok)
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Slávenie Veľkého piatku je v cirkevnom kalendári niečím výnimočným: je to jediná hlavná liturgická slávnosť roka, ktoré nie je svätou omšou. Hoci si v tento deň pripomíname a rozjímame o Kristovej obeti, z ktorej pramenia všetky sviatosti – veď krv a voda, ktoré vyšli z Kristovho boku na kríži (Jn 19,34), sú obrazom sviatostí, ktoré vyšli z jeho jedinej veľkej obety –, napriek tomu žialime nad jeho fyzickou smrťou a stratou jeho prítomnosti medzi nami a umŕtvujeme sa tým, že sa vzdávame slávenia Eucharistie.
Texty zvolené pre túto liturgickú slávnosť sú impozantnými textami Svätého písma; textami, ktoré sú dobre známe a právom preslávené svojou poetickou silou a dôrazným vyjadrením základných právd našej viery. Začíname čítaním o tajomnom „trpiacom služobníkovi“ z 53. kapitoly knihy proroka Izaiáša, teda textom, ktorý staroveké židovstvo nevedelo interpretovať. Pokračujeme Žalmom 31, ktorý Bohočlovek citoval predtým, ako poslednýkrát vydýchol na kríži. Následne čítame výstižné a pôsobivé slová o Kristovom kráľovskom kňazstve z Listu Hebrejom. A na záver čítame príbeh umučenia z jedného z najznámejších evanjelií, z Jánovho evanjelia, ktoré je majstrovským dielom posvätnej literatúry a celej svetovej literatúry. Prostredníctvom týchto posvätných textov nás Boh vťahuje hlbšie do tajomstva utrpenia sebadarujúcej lásky.
Najväčší z izraelských prorokov opisuje Božieho služobníka záhadným, zarážajúcim, ba až poburujúcim spôsobom. Najprv uvádzame toto proroctvo celé a potom ho komentujeme po jednotlivých odsekoch:
1. čítanie
Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!
Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.
Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).
Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach.
Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením… Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta.
Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.
Jednou z tém, ktorá sa tiahne všetkými čítaniami tejto liturgie, je Kristovo kňazstvo. Ako vidíme v tomto prvom odseku Izaiášovho proroctva, už tu sa objavuje pojem a téma kňazstva.
Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi.
Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!
Toto básnické proroctvo je pozoruhodné tým, že sa v ňom nečakane striedajú vyvýšenie a poníženie služobníka. Najprv prorok hovorí, že jeho služobník bude mať „úspech… pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi“, no hneď v nasledujúcom verši o ňom hovorí, že bude „znetvorený… nad ľudskú podobu“. Ako sa môže prorok presúvať medzi takýmito dvoma výrokmi bez akéhokoľvek prechodu či vysvetlenia?
Toto je jeden z mnohých sporných bodov exegézy Starého zákona, ktoré majú zmysel len vo svetle kríža. Tu prítomná dynamika paralelného vyvýšenia a poníženia sa prejavuje a rozvíja v celom Jánovom evanjeliu, ktoré je poznačené paradoxnou iróniou, že „hodina“ Ježišovho oslávenia (Jn 12,23) je vlastne hodinou jeho umučenia a ukrižovania (Jn 17,1). Je pravdepodobné, že tento paradox u Jána bol inšpirovaný Izaiášom, a preto je tak príznačné, že pri tejto pamiatke čítame práve tohto proroka a práve toto evanjelium spolu.
Prečo je kríž oslavou? Pretože je vrcholným prejavom lásky. Len Boh skutočne hoden lásky a úcty by mohol a dokázal podstúpiť také radikálne sebaobetovanie pre nás. Toľko ateistov sa búri proti bohu, ktorého si sami vytvorili, proti bohu, ktorého si predstavujú ako pyšného, odsudzujúceho a krutého, a to na základe povrchného čítania niekoľkých posvätných textov či osobných stretnutí s nie práve príkladnými veriacimi. Biblia nás však postupne pozýva vstúpiť do sveta pravého Boha, ktorý je pokorný, obetujúci sa, dokonale milujúci, schopný a ochotný stať sa zraniteľným kvôli láske.
Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.
Tieto verše nám pripomínajú, že ani Kristus, hoci robil mnohé a časté zázraky, keď chodil po zemi, si nedokázal získať všetkých. Naopak, práve „preto… si ho nevážili“. Napočudovanie, nepodarilo sa mu presvedčiť ani všetkých svojich učeníkov, mužov, ktorých formoval, že je Mesiáš a Boží Syn (spomeňme si na Judáša). Niekedy máme sklon myslieť si, že keby sme mali ten správny argument, správnu evanjelizačnú metódu alebo moc robiť zázraky, mohli by sme obrátiť celú spoločnosť. Lenže spoločnosť neverí nie preto, že by neexistovalo dosť argumentov potvrdzujúcich existenciu Boha alebo dosť presvedčivých historických dôkazov o Kristovom živote a jeho účinkovaní, ani pre nedostatok zázrakov. Veď mnohé z nich boli zdokumentované. Ľudia neveria, pretože chcú neveriť. Ježišovo posolstvo je príliš náročné, žiada od nás príliš veľa. Boli by sme najradšej, keby nebolo pravdivé.
Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.
Tu je služobník opísaný ako obetné zviera, ktoré zomrelo za hriechy uctievača. Uvalenie neprávosti na služobníka odzrkadľuje obetnú prax kladenia rúk na hlavu zvieraťa, aby sa tak na obeť preniesla vina a hriech (Lv 3,8.13; 4,4.24.29.33). V ekonómii liturgie Starého zákona existovalo silné prepojenie medzi kňazmi a obetami. Na hlavy kňazov aj obety sa kládli ruky, čím brali na seba hriechy za ľud. Kňazi jedli obety za „vinu“ a „hriech“ ľudu, a tak na sebe „niesli“ ich hriechy (Lv 6 – 7). Takže tento jazyk, v ktorom je služobník pripodobnený k obeti, odpovedá jeho kňazskej úlohe.
Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…
V slovenskom preklade to znie, akoby Boh mal radosť z toho, že služobník bol strýznený, avšak nie je tomu tak. Hebrejčina je idióm, ktorý sa často používa pri kráľovských nariadeniach alebo rozhodnutiach, a naznačuje, že ide o Božiu vôľu, ale nie zákonite to, že sa z toho Boh teší. Lepší preklad by znel: „Bolo Pánovou vôľou zdrviť ho utrpením.“
Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.
Izaiáš hovorí o služobníkovi, ktorý „[dáva] svoj život ako obetu za hriech“, „ospravedlní mnohých“, „ponesie ich [viny]“, „[berie na seba] hriechy mnohých a „prihováral sa za zločincov“. V Starom zákone išlo predovšetkým o kňazské úlohy, pretože kňazstvo nieslo vinu izraelského ľudu a snímalo jeho hriechy prostredníctvom obetnej liturgie (Lv 4, 30.35.32 atď.; 5,5;22,16). Služobník je zároveň kňazom aj obetou. Ježiš to robí pre nás: nielenže sníma našu vinu, ale sníma aj náš hriech, teda umožňuje nám žiť bez hriechu, prestať hrešiť. Žasnem nad tým, ako dlho som ako kresťan žil, kým som si uvedomil, že Kristovým poslaním nie je len odpustiť mi, ale aj posvätiť ma, že „byť vykúpený z hriechu“ neznamená len uniknúť peklu, ale byť oslobodený od závislosti na sebectve, ktorým je každý hriech.
Responzóriový žalm
R: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.
Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky;
vysloboď ma, veď si spravodlivý.
Do tvojich rúk porúčam svojho ducha;
ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný. R.
Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú,
susedom som na posmech a svojim známym som postrachom.
Tí, čo ma vidia na ulici, utekajú predo mnou.
Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy,
som sťa odhodená nádoba. R.
Ja sa však spolieham na teba, Pane,
a hovorím: “Ty si môj Boh,
V tvojich rukách je môj osud.” Vytrhni ma
z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov. R.
Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom
a zachráň ma vo svojom milosrdenstve.
Vzmužte sa a majte srdce statočné,
vy všetci, čo dúfate v Pána. R.
Toto je ďalší Todah alebo ďakovný žalm, ktorý citoval náš Pán z kríža. Tento žalm sa vlastne zdá byť spojením dvoch žalmov: 31,1-8 a 31,9-24. Obe časti žalmu prechádzajú od nespokojnosti k dôvere a napokon k vzdávaniu vďaky.
Žalmista tu hovorí veľmi podobne ako služobník z 53. kapitoly knihy proroka Izaiáša. Nejde o žiadnu náhodu. Tradične je autorom Žalmu 31 ako aj väčšiny žalmov prvej knihy (Ž 1 – 41) kráľ Dávid. Spolu s ďalšími teológmi zastávam názor, že Izaiášov „služobník“ je kráľovská postava, dávidovský kráľ (pozri najmä Iz 42,1-7, kde sa služobník opisuje výrazmi, ktoré výrazne pripomínajú dávidovského kráľa v Ž 89, Ž 72, 1 Sam 16 atď.). Okrem kňazskej a obetnej úlohy služobníka z prvého čítania teda môžeme povedať, že je to kráľ podľa vzoru Dávida, trpiaceho kráľa.
Dávid bol najväčším kráľom Izraela, no iróniou je, že väčšinu svojho života bol prenasledovaný. Najprv takmer celý svoj mladý a dospelý život utekal pred Saulom, svojím svokrom, ktorý v Dávidovi videl ohrozenie svojich ambícií a vlastného rodu. Potom, čo sa sám stal kráľom, bol nútený utiecť z Jeruzalema, svojho vlastného hlavného mesta, pretože jeho syn Absolón, ktorý sa zmocniť jeho trónu a získal podporu väčšiny obyvateľstva, sa usiloval o jeho smrť. Dokonca aj na smrteľnej posteli Dávid neustále bojoval proti úkladom svojich vlastných úradníkov, ktorí chceli zmariť jeho plány na úspech (1 Kr 1-2). Svojím utrpením bol Dávid ako prenasledovaný kráľ predobrazom svojho vznešenejšieho Syna. Ježiš je však vznešenejší, pretože mnohé Dávidove prenasledovania boli výsledkom jeho vlastného hriechu, Ježiš však nepoznal žiaden hriech.
2. ČÍTANIE
Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.
Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.
Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.
On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.
A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti;
a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.
Po tom, čo sme v prvom čítaní a responzóriovom žalme čítali o Ježišovej kňazskej a kráľovskej úlohe, teraz sa pozrieme na List Hebrejom, ktorý s radosťou prirovnáva Ježiša k Melchizedechovi, známemu kňazovi a kráľovi zo 14. kapitoly knihy Genezis. Toto čítanie vyzdvihuje Ježiša ako „veľkňaza“, ktorý dokáže cítiť s našimi slabosťami, aby sme mali prístup k jeho „trónu milosti“ – kráľovskému obrazu.
List Hebrejom zdôrazňuje Kristovu ľudskú prirodzenosť spôsobom, ktorý môže byť teologicky nepríjemný. Ako sa Ježiš „naučil poslušnosti“ a „dosiahol dokonalosť“? Či nebol dokonale poslušný? Nevedel už všetko? Ako sa môže Boh učiť?
Môžeme sa domnievať, že Boh má všetko pozitívne poznanie, poznanie o všetkom, čo existuje. Ale hriech a zlo sú nedostatkom, a v Božej prirodzenosti nie je zakúšať nedostatok, ale skôr blaženosť. Kristus vo svojej ľudskej prirodzenosti zakúsil veci, ktoré nie sú pre božskú osobu prirodzené, takže možno v tomto zmysle môžeme hovoriť o Kristovom „učení“. A čo sa týka toho, že „dosiahol dokonalosť“, som presvedčený, že by sme to mali interpretovať v zmysle obety, keďže starozákonné obetné zvieratá museli byť tammim, „bezchybné“ (Ex 12,5), t.j. dokonalé. Proces zdokonalenia teda nie je zvyšovaním morálnej dokonalosti (ktorú Kristus už mal), ale procesom jeho sebaobetovania, stávania sa tammim Božím baránkom.
Toto druhé čítanie nám pripomína, že kresťanstvo ako jediné zo všetkých svetových náboženstiev a filozofií zastáva názor, že Boh – jediná nevyhnutná bytosť a zdroj všetkého, čo existuje – je osoba, a nie sila alebo vzorec. A navyše, táto osoba, ktorá je zdrojom všetkého, tiež zostúpila na zem, prijala na seba ľudskú prirodzenosť a „naučila sa“, aké je to trpieť s nami. Budhizmus, hinduizmus, islam, judaizmus a iné vierovyznania toto nehlásajú: pre väčšinu z nich sa zdá takmer rúhavé tvrdiť, že je to pravda. Jedine kresťanstvo však tvrdí, že nie je nemožné, aby Boh prijal na seba ľudskú prirodzenosť, pretože tým, že ľudia boli stvorení na Boží obraz, ľudská prirodzenosť nie je v rozpore s božskou prirodzenosťou, aj keď je s ňou neporovnateľná. A tak sa kresťanský Boh jedinečne líši od všetkých ostatných koncepcií Boha. Kresťanský Boh chápe našu skúsenosť, a preto je jedinečne súcitný, jedinečne ochotný prejaviť „milosrdenstvo“ tým, ktorí pristupujú k jeho „trónu milosti“ alebo „milostivému trónu“.
Evanjelium
Texty Evanjelia nájdete TU.
V kontexte evanjeliového čítania si môžeme všimnúť, že kňazské témy predchádzajú úryvku, ktorý čítame pri svätej omši (Jn 18-19), a začínajú už v texte Poslednej večere (Jn 13-17). Napríklad reč o Duchu Svätom v Jn 16,4 -15 obsahuje kňazské pojmy. Duch Svätý je poslaný, aby podporil súd o vine a nevine, čo nám pripomína súdny tribunál (porov. Jn 16, 7 a Jn 20, 22-23). Duch Svätý spočinul na Ježišovi a zostúpi na apoštolov, aby mohli odpúšťať hriechy a vynášať morálne súdy, čo bolo v Starom zákone výsadou jedine kňazov (pozri Lv 4, 20; Dt 17, 9).
Okrem toho je Duch Svätý zoslaný na apoštolov, aby ich uvádzal do pravdy – ide o charizmu pravdy, ktorú majú aj nástupcovia apoštolov.
Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. (Jn 16,13)
Je však dôležité poznamenať, že tento prísľub je daný v prvom rade zboru apoštolov ako skupine, a nie každému kresťanovi ako jednotlivcovi. Evanjeliový verš z Jn 16,13 teda neznamená, že každý kresťan sa môže pomodliť a stať sa neomylným.
V takzvanej „veľkňazskej modlitbe“ zo 17. kapitoly Jánovho evanjelia sa Ježiš prezentuje ako veľkňaz.
Kristov veľkňazský úrad je predznamenaný už v Jánovom evanjeliu, kde sa v Jn 2,21 píše: „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ Keď sa pýtame, kde v judaizme sa nachádza precedens, že telo človeka je chrámom zistíme, že precedens je daný veľkňazom:
Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho) [veľkňaza], slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov. Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba. (Múd 18,24, pridaný dôraz)
Potom [Mojžiš] dal [kňazom] ich posvätné rúcha a svojmu bratovi [Áronovi, veľkňazovi] dal šat, ktorý mu siahal až po nohy, a plášť, ktorý mu zakrýval plecia, ako akýsi náprsný štít, ktorý bol vyšívaným rúchom vyzdobeným rôznymi obrazcami a vyobrazením vesmíru. (Philo, Život Mojžiša 2,143, pridaný dôraz)
Veľkňaz „predstavuje svet“ a je „mikrokozmom“ (brachys kosmos) (Philo, Život Mojžiša 2, 135):
Veď ak sa niekto pozrie na látku svätostánku a na odev veľkňaza a na nádoby, ktoré používame pri posvätnej službe, zistí, že… všetky boli zhotovené tak, aby napodobňovali a znázorňovali vesmír. (Jozef Flávius, Židovské starožitnosti 3,180)
Inými slovami, odev veľkňaza ho označoval ako „kozmického človeka“, človeka, ktorého telo predstavovalo vesmír. A v židovskom myslení bol celý vesmír kozmickým chrámom.
Táto téma sa neskôr v Jánovom evanjeliu opakuje v tomto verši: „Tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný“ (Jn 19, 23). Jediný známy nezošívaný odev v starovekom judaizme nosil veľkňaz:
Najvyšší veľkňaz je totiž oblečený do… rúcha modrej farby. Je to tiež dlhé rúcho, ktoré mu siaha až po päty. . . . Toto rúcho však nepozostávalo z dvoch častí, ani nebolo zošité na pleciach a bokoch, ale bolo to jedno dlhé rúcho utkané tak, aby malo otvor na krk. (Jozef Flávius, Židovské starožitnosti 3,159-161)
Keď sa vrátime k „veľkňazskej modlitbe“ v 17. kapitole Jánovho evanjelia, všimneme si, že jej charakter je podobný rituálu na Deň zmierenia, ako to vidíme v knihe Levitikus:
V stánku zjavenia nesmie byť nik, keď on vstúpi, aby vykonal vo svätyni zmierenie, kým ju neopustí a nevykoná zmierenie za seba, [za svoj dom meno], a za celú izraelskú pospolitosť. (Lv 16,17, pridané podľa SEB)
Podobne sa Ježiš modlí v 17. kapitole Jánovho evanjelia, keď sa najprv modlí za seba, potom za apoštolov (svoj dom) a nakoniec za „tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20), teda za celú Cirkev, nový Izrael.
Dôležitou témou v 17. kapitole Jánovho evanjelia je Ježišovo zjavenie Božieho mena apoštolom: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta“ (Jn 17,6).
Božie meno (JHWH) sa v judaizme nesmelo vysloviť (Mišna, Joma 11:1: „Ten, kto hovorí otvorene [Božie meno], nebude mať podiel vo svete budúcom.“) V Deň zmierenia ho však veľkňaz vyslovil trikrát (Mišna, Joma 3,8; 4,2; Sir 50,20; Nm 6,22-27).
Podľa Jn 17,17-19 Ježiš žiada, aby Boh Otec „posvätil“ alebo „zasvätil“ apoštolov. Akí muži sa v Starom zákone posväcovali alebo zasväcovali (hagiazo)? Takmer výlučne to boli kňazi. (Pozri Ex 19,22; 28,41; 29,1.33.44; 30,30; 40,13; Lv 8,11-12; 21,8).
Akým však veľkňazom bol Ježiš, keď toto kňazstvo odovzdal učeníkom? List Hebrejom ho označuje za kňaza podľa rodu Melchizedechovho (Heb 5,10; Ž 110,4). Podľa židovskej tradície sa za Melchizedecha považoval Sem, Noemov syn, ktorý cez generácie zdedil prvotné kňazstvo po Adamovi dedením z otca na prvorodeného syna. Dávid neskôr vstúpil do tejto dedičnej postupnosti Melchizedecha, keď sa stal kráľom Melchizedekovho mesta Jeruzalema, ktoré sa v Gn 14,18 nazýva „Salem“ (pozri 2 Sam 5 o Dávidovom dobytí Jeru-Salema, Dávidovho mesta).
Na záver, keď sa dostaneme k evanjeliu Veľkého piatku, nachádzame v 18. kapitole Jánovho evanjelia protiklad medzi Veľkňazom Ježišom a „veľkňazom“ Annášom. Ján upozorňuje na nedostatky ohľadom právoplatnosti Annáša a Kajfáša ako veľkňazov. V Evanjeliu podľa Jána 18,13 sa píše: „Kajfáš… bol veľkňazom toho roka“ – čo poukazuje na to, že saduceji sa spolčili s rímskymi utláčateľmi a dovolili rímskemu miestodržiteľovi vymenovať veľkňaza na každý rok, aj keď malo ísť o celoživotný úrad. Podľa židovského práva bolo nezákonné mať dvoch veľkňazov. V Jánovi 18,24 však vidíme, že Annáš aj Kajfáš sa o túto úlohu delia.
Ani jeden z nich nedodržiava židovský zákon. Nočný súd je veľmi sporný (pozri Jn 18,19-27); židovský zákon nikdy nepovoľoval hrubé zaobchádzanie s obžalovanými (Jn 18,22).
Okrem toho Annáš a Kajfáš neboli potomkami správneho rodu, keďže ani jeden z nich nebol skutočným potomkom Sadoka, z ktorého mal podľa Ezechiela pochádzať veľkňazský rod (Ez 40,46). Práve to bolo príčinou sporu, ktorý vylúčil kumránskych esénov z účasti v Jeruzalemskom chráme.
Počas súdneho procesu nie je proti Ježišovi vznesené žiadne konkrétne obvinenie (Jn 18,29-30). V 18. kapitole Jánovho evanjelia sa teda ukazuje, že kňazstvo Annáša a Kajfáša je falošné. Aby sme našli skutočnú autoritu, musíme sa obrátiť na Ježišovo kňazstvo.
V 19. kapitole Jánovho evanjelia nastáva vyvrcholenie kňazských obrazov na kríži. V Jn 19,23-24 sa píše, že vojaci neroztrhli Ježišov spodný odev, teda jeho tuniku.
„Ale tento odev bol nezošívaný,
odhora v celku utkaný.
Preto si medzi sebou povedali:
„Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“
Všimli sme si, že to zodpovedá židovskému zákonu o veľkňazovi: „Kňaz, ktorý je najvyšší medzi svojimi bratmi… si neroztrhne rúcho“ (Lv 21,10). Kajfáš porušuje tento príkaz počas Ježišovho procesu (Mk 14,63).
V Jánovi 19,39 čítame o tom, ako bolo Pánovo telo, ktoré predtým pomazali voňavými olejmi, zložené z kríža:
Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou.
Toto pripomína zvyk pomazávať veľkňaza vzácnymi voňavými olejmi:
Vezmeš voňavé látky najlepšieho druhu: päťsto šeklov najjemnejšej myrhy… Pomažeš aj Árona a jeho synov. (Ex 30,23.30)
V Jn 19,40 vidíme Ježiša celého zavinutého do plátna:
Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať.
Plátno bolo jedinou látkou, ktorú mal veľkňaz povolené nosiť:
Oblečie si posvätnú ľanovú rízu, na nohy si navlečie ľanové spodky, opáše sa ľanovou povojkou a pripevní si ľanovú mitru. To sú posvätné úbory. A oblečie si ich, až keď si telo okúpe vo vode. (Lv 16,4)
Ježiš je potom uložený do nového hrobu:
V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada
a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal.
Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň
a hrob bol blízko. (Jn 19,41-42)
Mojžišov zákon určoval, že veľkňaz sa smie zosobášiť iba s pannou:
Za ženu si vezme pannu… pannu zo svojho ľudu si vezme za ženu. (Lv 21,13-14)
Neporušený, „panenský“ Kristov hrob predstavuje panenské lono Panny Márie a Cirkvi, ktorú stelesňuje. V Hebrejských spisoch existuje mystický vzťah medzi lonom a zemou (pozri Ž 139,13.15).
Ján nám ukazuje Ježiša ako veľkňaza i obetu. Uzatvárame to poznámku autora listu Hebrejom:
Ale keď prišiel Kristus,
veľkňaz budúcich darov,
cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou,
to jest nie z tohto stvoreného sveta,
raz navždy vošiel do Svätyne,
a to nie s krvou capov a teliat,
ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. (Hebr 9,11-12)