Nanebovstúpenie Pána
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Prvé čítanie pri tejto slávnosti je vždy zo Skutkov apoštolov 1, 1–11 a žalm je Žalm 47. V roku C má kňaz možnosť použiť namiesto Efezanom 4, 17–23 ako druhé čítanie Hebrejom 9, 24–28; 10, 19–23 a ohlasuje Evanjelium z Lukáša 24, 46–53.
Toto je nezvyčajný Pánov deň, lebo „dej“ sviatku sa skutočne odohráva v prvom čítaní. Zvyčajne si myslíme, že všetky udalosti Ježišovho života sú zaznamenané v evanjeliách, pričom prehliadame, že Skutky zaznamenávajú aspoň dva dôležité príbehy o konaní vzkrieseného Pána.
1. čítanie
Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.
A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.“
A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“
On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“
Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“
Ako väčšina anglických prekladov, ten použitý vo sv. omši neprekladá grécke slovo “sunalizomenos” vo verši 4 výstižne. Preklad “a keď s nimi stoloval” doslova znie „kým si s nimi bral soľ“, čo je grécky výraz pre “zdieľanie jedla.” Toto je obvyklý význam “sunalizomenos”; a jediné odôvodnenie, ktoré som videl v lexikónoch (napr. Bauer, Arndt, Gingrich a Danker [BAGD]: Biblický grécko-anglický lexikón) pre vyjadrenie „tráviť čas s“ namiesto „stolovať s“ je, že to druhé údajne v kontexte Sk 1, 4 nedáva zmysel.
Naopak podľa mňa (Johna Bergsmu, pozn. prekl.) to dáva veľký zmysel a v skutočnosti je to teologicky významné aj vo svetle Lk 22, 16. 18, kde sa akoby naznačuje, že Ježiš už s nimi nebude jesť ani piť, kým nepríde kráľovstvo. Skutočnosť, že tu s nimi je a pije, je náznak príchodu kráľovstva (pozri tiež Sk 10, 41).
Učeníci sa pýtajú: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ Ježišova odpoveď sa niekedy považuje za rázne odmietnutie apoštolov alebo za vyhýbanie sa ich otázke, čo možno naznačuje, že to, o čo sa zaujímajú, sa uskutoční až v eschatologických časoch. Avšak, ako poukazuje Scott Hahn, Pánovu odpoveď je možné prijať ako odpoveď nie na “kedy?” (kedy obnovíš…?), ale “ako?” (ako obnovíš…?). Svedectvo (martýria) apoštolov od „Jeruzalema, v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (t. j. u pohanov) – sústredné kruhy starovekého Dávidovho kráľovstva (v poradí: Dávidovo mesto, kmeň, národ a vazali) — je tým, čo uskutoční nový Izrael, Božie kráľovstvo, ktoré sa viditeľne prejavuje vo svete ako Cirkev.
Tým, že šíria evanjelium a slúžia ako vodcovia prvotnej Cirkvi, apoštoli plnia sľub, ktorý im dal Ježiš pri Poslednej večeri, že budú sedieť na „trónoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22, 30).
Medzi množstvom amerických kresťanov existuje názor, že máme očakávať, že v posledných časoch sa Ježiš vráti a bude vládnuť nad židovským kráľovstvom Izraela – že možno aj znovu vybuduje kamenný chrám a obnoví zvieracie obety. Z tohto dôvodu niektorí Američania z radov kresťanov považujú moderný štát Izrael za kvázi posvätnú entitu, ktorá si zaslúži našu bezpodmienečnú politickú podporu.
Katolícka tradícia tento názor, ktorý akoby predstavoval v histórii spásy krok späť, nepodporovala a nepodporuje. Prečo by sme sa chceli vrátiť do kamenného chrámu, keď máme chrám Kristovho tela, ktorý teraz premieňa naše telá na jeho chrám? Nenaučili sme sa, že Boh nebýva v chrámoch vytvorených ľudskou rukou? Mutatis mutandis, teda s primeranými úpravami, sa rovnaké vzťahuje aj na politické kráľovstvo veľkosti New Jersey na Blízkom východe. Ako by nás to uspokojilo teraz, keď bol Duch vyliaty do našich sŕdc a vládne v nás po celom svete, teraz, keď my, čo sme sa stali miernymi v Duchu, stali sme sa dedičmi zeme (Mt 5, 5)?
Často sa hovorí, že Skutky apoštolov sú príbehom Cirkvi, a nie je to zlý pohľad. Ale od začiatku (Sk 1, 4) až do konca (Sk 28, 31), Skutky sú o tom kráľovstve, ktorého pozemským prejavom je viditeľná Cirkev.
Responzóriový žalm
R.: Pán vystupuje do neba za hlaholu poľnice. alebo Aleluja.
Tlieskajte rukami, všetky národy, *
jasajte Bohu hlasom radostným.
Lebo Pán je Najvyšší a hrozný, *
nad celou zemou veľký kráľ. R.
Za jasotu vystupuje Boh, *
Pán vystupuje za hlaholu poľnice.
Spievajte Bohu, spievajte, *
spievajte nášmu kráľovi, spievajte. R.
Pretože Boh je kráľom celej zeme; *
spievajte mu chválospev.
Boh kraľuje nad národmi, *
Boh sedí na svojom svätom tróne. R.
Responzóriový žalm je mocný Žalm 47, ktorého originálnym historickým kontextom musel byť dramatický liturgický sprievod, možno prenesenie archy do svätyne po boji, príp. aj intronizačná slávnosť, v ktorej sa nástup Dávidovho syna na trón považoval za mystickú reprezentáciu intronizácie JHVH v nebi. (Ak áno, nebolo by to jediné miesto v žalmoch, kde sa Dávidov syn „zamieňa“ za samotného Boha – pozri Žalm 45, 6).
Za jasotu vystupuje Boh, *
Pán vystupuje za hlaholu poľnice.
Spievajte Bohu, spievajte, *
spievajte nášmu kráľovi, spievajte.
Cirkev, samozrejme, vidí splnenie tohto žalmu v nanebovstúpení Krista a jeho zasadnutie „po pravici Boha“ (Sk 2, 33). Toto je nebeské naplnenie starovekých kráľovských procesií, keď Šalamún alebo nejaký iný dávidovský kráľ vstúpil do Jeruzalema s víťaznou pompou, aby obnovil svoju vládu.
Štandardné druhé čítanie sa naďalej zameriava na kráľovskú autoritu danú Ježišovi Nazaretskému, Synovi Dávidovmu a Synovi Božiemu.
2. ČÍTANIE
Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech.
A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.
A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.
Kým ostatné čítania zdôrazňujú úlohu Ježiša ako Kráľa, List Hebrejom k tomu pridáva ešte aj jeho úlohu Kňaza. V podstate témou tohto jedinečného listu je “Ježiš, kráľovský kňaz podľa radu Melchizedechovho”.
Poukazuje sa v ňom na to, že stánok, ktorý postavil Mojžiš, bol vždy len “predobrazom” nebeského vzoru, aký sa ukázal Mojžišovi na hore Sinaj. Potom chrám, ktorý Šalamún postavil v Jeruzaleme, bol dokonca iba kamennou “kópiou” pôvodného stánku. Kópia predobrazu! Ježiš nekoná symbolický akt spásy na bohoslužobnom mieste, ktoré niečo napodobňuje, ale vstupuje do pravej Svätyne, do samého neba, aby ponúkol svoj život ako výkupné za naše hriechy.
A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.
Kristus nám otvoril cestu k Bohu „skrze svoje telo“, t. j. skrze obetu svojho tela na kríži. Avšak cesta k Bohu je naďalej možná „skrze jeho telo“, teda Eucharistiu. Eucharistia je vyššie spomínaný „závoj tela“, cez ktorý vstupujeme do Božej prítomnosti so „srdcom očisteným“ a „telom obmytým“ prostredníctvom krstu. Eucharistia je „závoj“, pretože zakrýva skutočnú prítomnosť Kristovho tela. Skrýva i odhaľuje Telo, tak ako dávny závoj na Svätyni svätých na jednej strane jasne označoval umiestnenie posvätnej siene, ale tiež ju zahaľoval do tmy.
Príkaz „pristupujme s úprimným srdcom a … neochvejne sa držme nádeje“ môže byť aj liturgickým pokynom pristupovať k eucharistickému stolu. V každom prípade popisuje dispozíciu, ktorú by sme mali mať, keď sa k nemu približujeme. „Úprimné srdce“ znamená svedomie čisté od akéhokoľvek smrteľného (t. j. ťažkého a úmyselného) hriechu. „Plná dôvera“ opisuje ducha viery, s ktorým prijímame Eucharistiu. Bez týchto dvoch dispozícií nám sväté prijímanie neprospieva. Kým Telo, Krv, Duša a Božstvo Krista sú vždy skutočne prítomné v Eucharistii, bez čistého svedomia (teda bez toho, aby sme boli v stave milosti) a pevnej viery, nezažijeme žiadny subjektívny úžitok z Kristovej prítomnosti v nás. V Cirkvi teraz v tejto veci existuje veľa zmätku.
Aj keď je pravda, že Eucharistia nie je odmenou za dokonalé správanie a môže byť liekom pre duchovne slabých alebo chorých, je tiež pravda, že nie je liekom pre tých, ktorí sú v smrteľnom hriechu. Smrteľný hriech „nevylieči“ a v skutočnosti sa stav hriešnikov, ktorí takto pristupujú k prijímaniu, skôr zhorší ako zlepší, lebo ku všetkým ostatným hriechom, ktoré človek už spáchal, pridáva hriech svätokrádeže. Takže ak biskupi a kňazi niekedy ľuďom, ktorí sa dopustili úmyselného, vážneho, verejného hriechu, zakážu prístup k Eucharistii, je to pre ich duchovné dobro. Bolo by vlastne hriechom proti láske, ak by vedome ponúkali prijímanie osobe, o ktorej je známe, že neľutuje smrteľný hriech, pretože vysluhovateľ Eucharistie spolupracuje so svätokrádežou a ubližuje duchovnému stavu potenciálneho prijímateľa.
Božechráň, aby niekto z nás mal podiel na takejto situácii, či už ako vysluhovateľ Eucharistie, alebo ten, kto nezákonne pristupuje k prijímaniu. Dbajme na pravidelnú sviatosť zmierenia, aby sme si zachovali „čisté svedomie“, a posilnime svoju vieru v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, aby nás naše prijímania posilnili a pomohli nám rásť vo svätosti.
Evanjelium
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.
Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“
Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.
Zdá sa, že posledných niekoľko veršov tohto čítania je skráteným popisom nanebovstúpenia, ktorým sa končí Evanjelium podľa Lukáša. Opisuje krátkymi ťahmi tú istú udalosť, ktorá je podrobnejšie zaznamenaná v prvom čítaní.
Prvých niekoľko veršov (v. 44 – 49) opisuje, ako sa Ježiš zjavuje apoštolom večer v prvú veľkonočnú nedeľu a udeľuje im Ducha. Verš 49, preložený: “Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil”, je v gréčtine v prítomnom čase. Verš v doslovnom preklade znie: „Pozrite, posielam na vás zasľúbenie môjho Otca.” Toto sa často považuje za odkaz na zoslanie Ducha Svätého na Turíce, ale opakujem, sloveso je v
prítomnom, nie budúcom čase. Je pravdepodobné, že Pán tieto slová vyslovil, keď na nich „dýchol a povedal im: ‚Prijmite Ducha Svätého´“ (Jn 20, 22). Podľa môjho názoru je Lk 24, 44–49 nezávislým opisom toho istého stretnutia s apoštolmi a udelenia Ducha vo večeradle zaznamenané v Jn 20, 19–23. Musíme predpokladať, že medzi veršami 49 a 50 uplynulo štyridsať dní, ktoré Pán strávil s apoštolmi. Evanjelisti kvôli požiadavkám vyrozprávať celý život Pán v knihe dostatočne krátkej na to, aby sa dala prečítať v primeranom množstve času, niekedy na sled udalostí pozerajú akoby „teleskopom“ tak, že čas sa v rozprávaní zdá byť oveľa kratší, než bol v skutočnosti.
Táto Lukášova pasáž sa zameriava na základné posolstvo evanjelia, že „sa bude všetkým národom, … hlásať pokánie na odpustenie hriechov.” Rovnako ako odpustenie hriechov v Jn 20, 19–23 súvisí s darom Ducha, tak aj tu. Dobrou správou je, že hriechy môžu byť odpustené! Ale dnes sú ľudia pohoršení myšlienkou, že by zhrešili. Z toho dôvodu je ťažké ich viesť k pokániu: „Za čo sa mám ospravedlniť? Som len sám sebou! Kto si ty, aby si súdil?” Ale bez pokánia niet odpustenia hriechov.
Napriek tomu je to len Duch Svätý, kto môže usvedčiť srdce človeka z hriechu. Tak sa v dňoch, ktoré nám ešte ostávajú do Turíc, modlime za vyliatie Ducha Svätého, ktorý bude viesť nás, naše rodiny, našich blízkych a priateľov k tomu, aby sme uznali svoje hriechy, odvrátili sa od nich a začali žiť život svätosti.