Peter sa zdráha konať podľa Ježišovho pokynu. Kto je tento učiteľ z Nazareta, čo sa domnieva, že sa vyzná v love rýb? Po prvé, najlepší čas chytať ryby bol v noci a Šimon aj ostatní sa celú noc namáhali, ale nepošťastilo sa im nič uloviť. Ak nebolo rýb v noci, určite žiadne neulovia za denného svetla popoludní. 

Po druhé, bolo lepšie loviť neďaleko brehu, kde bolo dostatok rastlinstva, ktorým sa ryby sýtili, nie ďalej, v pomerne prázdnych hlbších vodách. Nazaretský učiteľ však od nich žiada bláznovstvo, aby si práve vyprané siete opäť zašpinili, a to v márnej snahe. Napriek tomu sa Šimon podriadi Ježišovmu pokynu. Je to vďaka sile Ježišovej osobnosti? „Šiesty zmysel“ či tušenie, že toto nie je obyčajný učiteľ? Rešpekt voči všeobecnej prestíži, ktorú si Ježiš už získal? Neochota verejne oponovať „duchovnému“, známemu uzdraveniami a učením? 

Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali.

Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.

Keď Šimon vidí veľkosť úlovku, uvedomuje si, že toto nie je len nejaký učiteľ. Tento muž má moc nad prírodnými silami: zdá sa, že prinútil ryby, aby sa nahrnuli na jedno miesto v jazere, ešte k tomu v čase, ktorý pre ne nebol prirodzený. Takouto mocou môže disponovať iba niekto, kto ju dostal od Boha. Zoči-voči Božej prítomnosti v osobe tohto učiteľa, Ježiša, Petra premáha dojem vlastnej malosti a možno aj hanba kvôli tomu, že ešte nedávno pochyboval o Ježišovej múdrosti a schopnostiach. 

Paralela s prvým čítaním je nepochybná – Izaiáš i Peter vnímajú svoju „nečistotu“ alebo hriešnosť, pretože si uvedomujú, že sú v prítomnosti Najvyššieho. Peter pochopí, že Ježiš nie je iba človek. Veď pred dobrým učiteľom nepadáme na zem a neprosíme ho, aby odišiel kvôli našej hriešnosti. Peter zakúša to, čo sociológ náboženstva Rudolf Otto opísal ako „posvätnú úctu“, teda radikálny pocit nehodnosti v prítomnosti Transcendentna. Slovo, ktoré je v našom čítaní preložené ako „hrôza“, sa dá tiež preložiť ako „strach“ – „Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili“. Opäť, z obyčajného potulného kazateľa sa nikoho nezmocňuje strach, bez ohľadu na to, ako dobre káže. Lukáš nás postupne uvádza k tomu, aby sme si uvedomili, že Ježiš je Boh. 

Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“

A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.

Pojem „rybárov ľudí“ nie je úplne nový. Už prorok Jeremiáš predpovedal, že jedného dňa Boh pošle „rybárov”, ktorí vyhľadajú zvyšky izraelského ľudu: 

„Hľa, ja pošlem mnohých rybárov – hovorí Pán, a vychytajú ich, potom však pošlem veľa poľovníkov a vylovia ich zo všetkých vrchov a zo všetkých kopcov i zo skalných puklín.“ (Jer 16, 16) 

V originálnom znení v Jeremiášovom proroctve znejú rybári ako násilníci. Ježiš však do naplnenia tohto proroctva uvádza nový prvok—podľa tajomnej Božej vôle sa „rybári“, ktorých posiela on, nesnažia „ryby“ (zvyšok Izraela) usmrtiť, ale nanovo zozbierať, zhromaždiť ich. Poslanie apoštolov je predovšetkým určené pre „stratené ovce z domu Izraela“ (Mt 10, 6). Pri výklade tohto úryvku z evanjelia musíme brať do úvahy aj súvisiace podobenstvo z Matúšovho evanjelia: 

A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. (Mt 13, 47–50) 

Nebeské kráľovstvo nie je iba budúcou skutočnosťou, „nebom“ v zmysle ďalšieho života. Toto podobenstvo objasňuje, že kráľovstvo nebeské existuje v tomto veku a tomto živote. Je ním Cirkev, „sieť“ v rukách apoštolov a ich nástupcov. Do sietí Cirkvi sa chytajú rôzne druhy rýb, dobré i zlé. V posledných rokoch sa správy zameriavajú na tie „zlé“. Hoci je to veľmi znepokojivé, Ježiš nás vopred varoval, že v kráľovstve tohto veku budú prítomné aj „zlé ryby“, a „sieť“ sa vytiahne až na konci tohto veku, pri druhom príchode Krista, a Božia Cirkev bude konečne očistená. 

Ježiš tento zázrak zopakuje ešte raz, na konci svojho pozemského pobytu s nimi (viď Jn 21). Svoj „výcvik“ apoštolov teda začína a končí zázračným rybolovom. Tieto dva hraničné body poukazujú na to, že v úlohe apoštolov má ústrednú pozíciu evanjelizácia. Od začiatku do konca majú byť rybármi ľudí. Cirkev jasne a odvážne zdôrazňuje zodpovednosť biskupov, nástupcov apoštolov, za evanjelizáciu.

Odkaz dnešného evanjelia pre našu dobu by sa dal zhrnúť obľúbenou latinskou frázou sv. Jána Pavla II.: Duc in altum! „Zatiahni(te) na hlbinu!“ Ježiš to prikázal Petrovi a stále je to jeho vôľa pre celú Cirkev. Áno, čelíme nepriateľskej kultúre. Áno, sú aj „zlé ryby“. Áno, roky sa namáhame uprostred „noci“ a zdá sa, akoby sme nič nedosiahli. Nič z toho nemôže zabrániť Pánovi v tom, aby sa postaral o hojný úlovok. No ak my zanedbáme jeho výzvu a neposlúchneme príkaz vyplávať do hlbokých vôd, úlovok nebude. Poslední pápeži dôrazne vyzývajú katolíkov, aby riskovali cestu „na hlbinu“ a šírili evanjelium. Poslúchnime ich výzvu a poďme na lov.