5. nedeľa v cezročnom období
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Čítania na túto nedeľu spájajú dve témy: bázeň a apoštolát. Izaiáš aj Peter cítia bázeň a rozpaky v Božej prítomnosti a obaja sú následne vyslaní (v gréčtine apostello) s misiou od Všemohúceho. My sa tiež v Božej prítomnosti cítime nehodní a potrebujeme milosrdenstvo a takisto máme zodpovednosť ohlasovať všetkým ľuďom radostnú zvesť o milosrdenstve.
1. čítanie
V tom roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. Vedľa neho stáli serafíni. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“
Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som zvolal: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“
I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mojich úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí; zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý.“
Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“
I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
Toto je Izaiášovo veľké videnie o povolaní, chronologicky prvé z jeho zjavení, ale umiestnené do stredu prvej časti jeho knihy (kapitoly 1–12) vďaka témam, ktoré zohrávajú ústrednú úlohu.
Cirkev v tejto stati vidí niečo ako vzor povolania a úryvky z nej ponúka ako jednu z možností liturgických čítaní, z ktorých si kňaz môže vybrať na sviatky duchovných pastierov a pri sv. omšiach za duchovné povolania.
V hebrejčine neexistuje vyjadrenie tretieho stupňa (superlatív), preto sa jeho koncept vyjadruje mnohými inými spôsobmi, z ktorých jeden je opakovanie. Trojnásobným zvolaním „svätý“ sa takto nahrádza výraz „najsvätejší“. Tento spev anjelského zvelebovania sa, samozrejme, stále používa pri sv. omši ako Sanctus. Vyjadruje vieru, že naše liturgické slávenie sa duchovne zjednocuje s neprestajnou velebou anjelov a svätých v nebi.
Izaiášova prvotná reakcia, keď vchádza do Božej prítomnosti, je uvedomenie si svojej hriešnosti a pokora. Volá: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami.“ Aj my by sme mali pristupovať k bohoslužbe na posvätných miestach s týmto vedomím. Confiteor alebo vyznanie hriechov na začiatku sv. omše („Vyznávam všemohúcemu Bohu, i vám… že som veľa zhrešil…”) má byť vyjadrením našich prirodzených pocitov hriešnosti a rozpakov pri vstupe do chrámu svätého Boha. Aj nám, ako predtým Izaiášovi a Petrovi, umožňuje vyznať Bohu, že sme ľudom „s nečistými perami / žijeme medzi ľudom s nečistými perami“.
V žeravom uhlíku z Božieho oltára, ktorým sa očisťujú Izaiášove pery od hriechu, možno vidieť „typ“ a predobraz Eucharistie, ktorá sa tiež berie z Božieho oltára a pri dotyku s našimi perami nás očisťuje od ľahkých hriechov. Ona „horí“ ohňom Božej lásky, je to sťaby kúsok tkaniva Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktoré je spaľované láskou k svetu. Prijímanie Eucharistie pri sv. omši by malo mať za následok to, že sa naše srdcia rozhoria láskou k Bohu a jeden k druhému, aj naša horlivosť za plnenie poslania Cirkvi: „Tu som, pošli mňa!“. V latinčine sa sv. omša končí strohou vetou: „Ite! Missa est!“, čo by sa hovorovo dalo preložiť ako „Odíďte! Obeta sa skončila!“ My to zvyčajne zjemňujeme na: „Choďte v pokoji“ alebo podobne, no priamočiara latinská fráza, ktorá nás posiela von z kostola, nám má pripomenúť, že keď sa sv. omša skončí, mali by sme sa hneď vrátiť k plneniu svojho poslania od Boha, a tým je šíriť radostnú zvesť prostredníctvom svojich slov a skutkov.
Dotyk pier s úmyslom očistiť ich od nečistoty nám pripomína učenie nášho Pána o tom, odkiaľ skutočne pramení poškvrnenie človeka: z úst. Doslova znie takto:
„…čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka… …to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie … Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje.“ (Mt 15, 11. 18-20, dôraz autora)
Božiu moc potrebujeme zvlášť na to, aby očisťovala naše ústa a naše srdcia.
Responzóriový žalm
R.: Budem ti hrať pred tvárou anjelov.
Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, *
že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov, *
vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. R.
Tvoje meno budem oslavovať, †
pretože si milosrdný a verný *
a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia.
Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, *
a rozmnožil si vo mne odvahu. R.
Oslavovať ťa budú, Pane, všetci králi zeme, *
lebo počuli slová tvojich úst.
Budú ospevovať Pánove cesty, *
lebo veľká je Pánova sláva. R.
Zachráni ma tvoja pravica. *
Pán za mňa dielo dokončí.
Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; *
neopusť dielo svojich rúk. R.
To, čo prepája tieto dve úryvky – prvé čítanie a žalm, je koncept chválospevu pred zrakmi anjelov, príležitosť, akú mal aj Izaiáš. Ale nemali by sme zabúdať na to, že anjeli sú prítomní pri každej sv. omši. Ich prítomnosť, ako aj svätých, nám v kostole pripomínajú ikony:
Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12,1) , ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave:
„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“ [II. nicejský koncil: Denziger-Schönmetzer 600]. (KKC 1161)
2. ČÍTANIE
Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.
Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.
Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne.
Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili.
Alebo kratšie
Bratia, odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.
Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne.
Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili.
Naše druhé čítanie jednoducho pokračuje v Prvom liste Korinťanom; nemá nejaký mimoriadny súvis s evanjeliom a prvým čítaním. Predsa však v ňom nájdeme priliehavé témy a prepojenia. S evanjeliom má spoločné to, že obe poukazujú (1) na pozíciu Petra v štruktúre Cirkvi, a (2) na pocit nehodnosti, ktorý sa zmocňoval dvoch najväčších apoštolov v prítomnosti svätého Krista.
Kristovo vzkriesenie nie je len nejakou „teologickou” pravdou alebo alegóriou s morálnym posolstvom. Je to dejinný fakt, ktorý dosvedčilo množstvo svedkov. Prvým svedkom, ktorého spomína sv. Pavol, je Kéfas. Je to aramejské meno sv. Petra, keďže „kefa“ je aramejské slovo s významom „skala“. „Kefa“ sa nemení podľa rodu, ale keď je prepísané do gréčtiny a používa sa ako mužské meno, pridáva sa k nemu mužská koncovka –s, z čoho vzniká meno „Kéfas“. Grécke slovo pre skalu je petra, ktoré ako mužské meno potrebuje rodovú zmenu na petros.
Keď sv. Pavol označuje Šimona Petra ako Kéfasa a menuje ho ako prvého svedka Vzkriesenia, uznáva tým jeho primát a dôležitosť ako jedného zo zakladateľov nového spoločenstva. Meno Kéfas, Skala, pripomína aj text z Matúša 16, 13–20, kde sa opisuje, ako Šimon dostal toto meno od samého Ježiša, ktorý ho ustanovil za „Skalu“, na ktorej bude postavená ekklesia („zhromaždenie, cirkev“). Jazykom, ktorým sa v samotnom Matúšovom príbehu hovorilo, bola takmer isto aramejčina, ale dialóg medzi Ježišom a Petrom je v evanjeliu preložený do gréčtiny.
Sv. Pavol uvádza Petra ako prvého svedka Ježišovho vzkriesenia a seba ako posledného, takže spoločne sú títo dvaja apoštoli „alfou a omegou“ priamych svedkov. Sv. Pavol sám seba nazýva „najmenším z apoštolov“, ktorý nie je „hoden volať sa apoštolom“. Jeho pokora v prítomnosti Krista nám pripomína Petra v čítaní z dnešného evanjelia.
Evanjelium
Keď raz Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo.
Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy.
Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“
Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“
Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali.
Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.
Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
Peter sa zdráha konať podľa Ježišovho pokynu. Kto je tento učiteľ z Nazareta, čo sa domnieva, že sa vyzná v love rýb? Po prvé, najlepší čas chytať ryby bol v noci a Šimon aj ostatní sa celú noc namáhali, ale nepošťastilo sa im nič uloviť. Ak nebolo rýb v noci, určite žiadne neulovia za denného svetla popoludní.
Po druhé, bolo lepšie loviť neďaleko brehu, kde bolo dostatok rastlinstva, ktorým sa ryby sýtili, nie ďalej, v pomerne prázdnych hlbších vodách. Nazaretský učiteľ však od nich žiada bláznovstvo, aby si práve vyprané siete opäť zašpinili, a to v márnej snahe. Napriek tomu sa Šimon podriadi Ježišovmu pokynu. Je to vďaka sile Ježišovej osobnosti? „Šiesty zmysel“ či tušenie, že toto nie je obyčajný učiteľ? Rešpekt voči všeobecnej prestíži, ktorú si Ježiš už získal? Neochota verejne oponovať „duchovnému“, známemu uzdraveniami a učením?
Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali.
Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.
Keď Šimon vidí veľkosť úlovku, uvedomuje si, že toto nie je len nejaký učiteľ. Tento muž má moc nad prírodnými silami: zdá sa, že prinútil ryby, aby sa nahrnuli na jedno miesto v jazere, ešte k tomu v čase, ktorý pre ne nebol prirodzený. Takouto mocou môže disponovať iba niekto, kto ju dostal od Boha. Zoči-voči Božej prítomnosti v osobe tohto učiteľa, Ježiša, Petra premáha dojem vlastnej malosti a možno aj hanba kvôli tomu, že ešte nedávno pochyboval o Ježišovej múdrosti a schopnostiach.
Paralela s prvým čítaním je nepochybná – Izaiáš i Peter vnímajú svoju „nečistotu“ alebo hriešnosť, pretože si uvedomujú, že sú v prítomnosti Najvyššieho. Peter pochopí, že Ježiš nie je iba človek. Veď pred dobrým učiteľom nepadáme na zem a neprosíme ho, aby odišiel kvôli našej hriešnosti. Peter zakúša to, čo sociológ náboženstva Rudolf Otto opísal ako „posvätnú úctu“, teda radikálny pocit nehodnosti v prítomnosti Transcendentna. Slovo, ktoré je v našom čítaní preložené ako „hrôza“, sa dá tiež preložiť ako „strach“ – „Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili“. Opäť, z obyčajného potulného kazateľa sa nikoho nezmocňuje strach, bez ohľadu na to, ako dobre káže. Lukáš nás postupne uvádza k tomu, aby sme si uvedomili, že Ježiš je Boh.
Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
Pojem „rybárov ľudí“ nie je úplne nový. Už prorok Jeremiáš predpovedal, že jedného dňa Boh pošle „rybárov”, ktorí vyhľadajú zvyšky izraelského ľudu:
„Hľa, ja pošlem mnohých rybárov – hovorí Pán, a vychytajú ich, potom však pošlem veľa poľovníkov a vylovia ich zo všetkých vrchov a zo všetkých kopcov i zo skalných puklín.“ (Jer 16, 16)
V originálnom znení v Jeremiášovom proroctve znejú rybári ako násilníci. Ježiš však do naplnenia tohto proroctva uvádza nový prvok—podľa tajomnej Božej vôle sa „rybári“, ktorých posiela on, nesnažia „ryby“ (zvyšok Izraela) usmrtiť, ale nanovo zozbierať, zhromaždiť ich. Poslanie apoštolov je predovšetkým určené pre „stratené ovce z domu Izraela“ (Mt 10, 6). Pri výklade tohto úryvku z evanjelia musíme brať do úvahy aj súvisiace podobenstvo z Matúšovho evanjelia:
A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. (Mt 13, 47–50)
Nebeské kráľovstvo nie je iba budúcou skutočnosťou, „nebom“ v zmysle ďalšieho života. Toto podobenstvo objasňuje, že kráľovstvo nebeské existuje v tomto veku a tomto živote. Je ním Cirkev, „sieť“ v rukách apoštolov a ich nástupcov. Do sietí Cirkvi sa chytajú rôzne druhy rýb, dobré i zlé. V posledných rokoch sa správy zameriavajú na tie „zlé“. Hoci je to veľmi znepokojivé, Ježiš nás vopred varoval, že v kráľovstve tohto veku budú prítomné aj „zlé ryby“, a „sieť“ sa vytiahne až na konci tohto veku, pri druhom príchode Krista, a Božia Cirkev bude konečne očistená.
Ježiš tento zázrak zopakuje ešte raz, na konci svojho pozemského pobytu s nimi (viď Jn 21). Svoj „výcvik“ apoštolov teda začína a končí zázračným rybolovom. Tieto dva hraničné body poukazujú na to, že v úlohe apoštolov má ústrednú pozíciu evanjelizácia. Od začiatku do konca majú byť rybármi ľudí. Cirkev jasne a odvážne zdôrazňuje zodpovednosť biskupov, nástupcov apoštolov, za evanjelizáciu.
Odkaz dnešného evanjelia pre našu dobu by sa dal zhrnúť obľúbenou latinskou frázou sv. Jána Pavla II.: Duc in altum! „Zatiahni(te) na hlbinu!“ Ježiš to prikázal Petrovi a stále je to jeho vôľa pre celú Cirkev. Áno, čelíme nepriateľskej kultúre. Áno, sú aj „zlé ryby“. Áno, roky sa namáhame uprostred „noci“ a zdá sa, akoby sme nič nedosiahli. Nič z toho nemôže zabrániť Pánovi v tom, aby sa postaral o hojný úlovok. No ak my zanedbáme jeho výzvu a neposlúchneme príkaz vyplávať do hlbokých vôd, úlovok nebude. Poslední pápeži dôrazne vyzývajú katolíkov, aby riskovali cestu „na hlbinu“ a šírili evanjelium. Poslúchnime ich výzvu a poďme na lov.