Toto prvé čítanie nám dáva dôležitú lekciu o tom, ako postupovať v jednom z najzložitejších prípadov „nepriateľov“, akým môžeme čeliť: ak je naším nepriateľom nejaká autorita, najmä ak ide o Božie kráľovstvo samotné. V takejto dileme sa ocitol mladý Dávid. Saul, vodca Božieho ľudu, kráľ náležite a riadne pomazaný samotným prorokom Samuelom, sa motivovaný žiarlivosťou a strachom nespravodlivo obrátil voči Dávidovi a usiloval mu o život.

Dávid pred ním utekal, ale Saul ho prenasledoval aj so svojimi oddielmi. V situácii, ktorú opisuje toto čítanie, sa Dávid v noci vkradne do Saulovho tábora, kde má príležitosť zabiť Saula. Určite to bolo lákavé a mohlo to Dávidovi pripadať ako možnosť daná samotným Bohom. Či to nebol Boh, kto dopustil na vojakov hlboký spánok, preto, aby Dávid mohol odstrániť svojho nepriateľa? Nebolo by v tejto chvíli lepšie ukončiť Saulovu vládu a dovoliť kraľovať spravodlivému Dávidovi?

Dávid však odmietol Saula zabiť, a to z jednoduchého dôvodu: „Nezdvihnem ruku na Pánovho pomazaného.” Saul nebol len súkromnou osobou, bol nositeľom posvätného úradu. Bol na čele Božieho ľudu a aj keď osobne bol nepoctivý, svoju funkciu zastával legitímne. Dávid vedel, že zabiť Saula by nebolo len aktom osobnej pomsty, ale aj spochybnením postavenia autority uprostred Božieho ľudu a impulzom na rozpútanie občianskej vojny medzi Izraelitmi. Politická nestabilita a občianska vojna, ktoré by sa rozpútali, ak by Dávid zabil Saula, nestáli za dočasnú úľavu, akú by bol Dávid pocítil. Okrem toho by zabitie kráľa bolo urážkou jeho posvätného úradu a nepriamo aj urážkou samého Boha. Toto Dávid nebol ochotný vykonať. 

Dávidova zdržanlivosť sa ukázala ako múdra, pretože jeho mužov naučila princíp, že „proti Pánovmu pomazanému sa nedvíha ruka“. Aj Dávid bol pomazaný Pánov a po čase mal nahradiť na kráľovskom tróne Saula. Ak by bol sám dal príklad atentátu, s veľkou pravdepodobnosťou by bol neskôr vo svojej kariére sám padol rukou atentátnika. No pretože tak neurobil, on sám nikdy nečelil niečomu takému a v jeho dynastii boli veľmi zriedkavé vražedné útoky z politických príčin, vďaka čomu pretrvala vyše štyristo rokov — čo bolo najdlhšie obdobie jednej dynastie na starovekom Blízkom východe! 

Tento princíp je stále platný aj v Cirkvi, ktorá je jednak kráľovstvom Božím a tiež kráľovstvom Dávida, pretože v nej vládne Syn Dávidov. Týka sa to našich pomazaných vodcov, hierarchie: kňazov, biskupov a pápeža.

Morálne a iné zlyhania kléru sa nemôžu posudzovať podľa tej istej šablóny ako u zvyšku Božieho ľudu, pretože oni sú nositeľmi posvätného úradu, ktorý si žiada rešpekt aj vtedy, keď ho ich správanie nie je hodné. V armáde existuje také príslovie: „Salutuješ uniforme, nie človeku“. Profesionálni vojaci veľmi skoro prichádzajú na to, že uniformu si oblieka celá škála pováh, počnúc obdivuhodnými až po nehanebných. Aby však armáda ako celok mohla úspešne fungovať, musí sa dodržiavať primeraná úcta a postupnosť vojenských hodností, ktoré sú dôležitejšie než akékoľvek osobné rozhodnutie alebo ten, kto ho urobí.

V Dávidovom prípade bolo potrebné vysporiadať sa s otrasnou situáciou, v ktorej sa ho posvätný vodca Božieho ľudu nepríčetne snažil zabiť. Aký paradox! Pre Dávida by bolo bývalo ľahké prestať dôverovať v Božiu prozreteľnosť a podľahnúť oportunizmu. On však na jednej strane podnikol kroky na svoju záchranu a utekal pred Saulom, ale na druhej strane nemal v úmysle vyvolať medzi Božím ľudom občiansku vojnu, ktorá by nepochybne viedla k porážke zo strany ich nepriateľov.

Toto učí istým zábranám aj nás v dnešnej Cirkvi. V posledných rokoch sa u mnohých členov hierarchie odhalilo množstvo „špiny“ a mohli by sme mať pokušenie začať slovnú alebo právnickú občiansku vojnu vo vnútri Cirkvi namierenú proti zdanlivým alebo skutočným páchateľom. No práve tu je miesto pre vieru. Boží ľud sa musí spoliehať na to, že jeho vodcov bude súdiť Boh, ako to prisľúbil v Ez 34, 10. Samozrejme, dá sa obrátiť na svetské autority, aj odvolať sa na biskupa a pápeža. Je správne očakávať, že samotná Cirkev bude uplatňovať svoje vlastné stratégie aj tresty, ktorými, ak by sa od začiatku riadne uskutočňovali, by sa predišlo mnohým tragickým dôsledkom, aj tým v nedávnej histórii Cirkvi. Najťažšie sa prijímajú zlyhania Petrovho nástupcu, lebo nad ním neexistuje žiadna ľudská autorita, iba Boh. Pokiaľ sa domnievame, že by bolo lepšie, ak by sa zodpovedal nám alebo nejakej komisii, je to znak nedostatku viery.

Ako návod na naše správanie voči kňazom používal sv. Josemaría spravodlivých Noemových synov. Oni zakryli nahotu svojho otca a nám sv. Josemaría radil, aby sme neupriamovali pozornosť na zlyhania našich otcov, ale poukazovali na ich najväčšie kvality. Samozrejme, tento princíp má tiež svoje hranice, pretože nesmieme mať podiel na zločinoch. Ale kvôli jednote a láske vo vnútri Cirkvi sa máme zo všetkých síl snažiť vyhýbať sa priamym konfliktom alebo útokom na tých, ktorí boli pomazaní za vodcov v Božom kráľovstve, viditeľnom na zemi. Následky otvoreného boja uprostred Božej Cirkvi – napríklad reformácia – sú často horšie než nesprávne konanie, ktoré sa boj usiloval napraviť, ale vôbec ich neumenšili. Je veľmi ťažké pamätať na tento princíp a uskutočňovať ho vtedy, keď vidíme, že niekto využíva úctu, ktorú požíva jeho úrad, na škodu ostatným. 

Ak si však myslíme, že pomsta, ktorú by voči týmto ľuďom mohol prichystať človek, by mohla byť spravodlivejšia než súd vzkrieseného Krista, pred ktorým raz zastanú, je to veľmi chybný názor. Napriek niektorým pomýleným moderným úsudkom je Boh rovnako milosrdný ako spravodlivý a spravodlivosť sa nakoniec dostane k slovu. Niekedy je skutkom viery nebrať spravodlivosť do vlastných rúk, ale prenechať ju Bohu. Dávid, ktorého Syn nám vládne do dnešných dní, nám v každom prípade slúži ako príklad viery v Boha a rozhodnutia nevyvolať medzi Božím ľudom boj, hoci je pre neho aj dôvod. Nesnažme sa bojovať duchovnú vojnu so svetskými zbraňami.