5. pôstna nedeľa
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Pôst sa blíži ku koncu.Tento týždeň slávime poslednú pôstnu nedeľu pred začiatkom pašiového týždňa. Táto nedeľa je obdobím „ticha“ medzi nedeľou Laetare a pašiovou/Kvetnou nedeľou, našou poslednou príležitosťou rozjímať o „obyčajnom“ zápase pôstu pred intenzívnymi udalosťami v poslednom týždni života nášho Pána. Využime to dobre! Čítania na tento týždeň sa zameriavajú na tému „nového exodu“. Tak ako bol Mojžiš spasiteľskou postavou, ktorá viedla Izrael k slobode cez Červené more, tak nás Ježiš vedie k slobode cez vody krstu. Pozrime sa na zobrazenie tejto témy:
1. čítanie
Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník; ktorý vyviedol vozy i kone, vojsko i vojvodcov – ležia mŕtvi, už nevstanú, zanikli, zhasli ako knôt –: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine.
Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca.
Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu.“
Počas Pôstu v tomto roku C sme si urobili prehľad o dejinách spásy izraelského ľudu od patriarchov k zasľúbenej zemi. Míľniky v ságe sme si pripomínali prostredníctvom kľúčových textov. Začali sme Deuteronómiom 26, 4-10, v ktorom uctievač spomedzi izraelského ľudu prednášal príbeh národa od čias Jakuba až po osídlenie izraelskej krajiny. Potom nám Genezis 15 pripomenulo Božiu zmluvu s Abrahámom, ktorá zahŕňala prísľub exodu a vlastníctvo krajiny. V nasledujúcom týždni nám Exodus 3 pripomenul, že Boh si vybral Mojžiša a poveril ho, aby vyviedol ľud z Egypta. Nakoniec nám Jozue 5, 9–12 poskytol prehľad o ľude Izraela, keď prišli do zeme, ako im bolo prisľúbené, a jedli z jej dobrého ovocia.
Dnešné čítanie nám predstavuje proroka Izaiáša, ktorý pôsobil v období najmenej päťsto rokov alebo viac po osídlení krajiny. V mene Božom pripomína exodus, keď Boh otvoril „cestu cez more“ a skoncoval s mocnou armádou faraóna. Ale potom v podstate hovorí: „Pamätáš sa, že? Dobre! Tak na to zabudni!”
„Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové.”
Boh spôsobí „nový exodus“, v ktorom jeho vyvolený ľud bude kŕmený a napájaný na „púšti“ a v „pustatine“. Dokonca divá zver, šakaly a pštrosy budú v tomto čase ctiť Boha.
Čo to všetko naznačuje? Kľúčom k pochopeniu naplnenia je spomenúť si na určité texty z evanjelií, napr. na Jána Krstiteľa v Jánovi 1, 23: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi«“ — presne ako znie náš text: “Na púšti urobím cestu.” Tiež by sme sa mali rozpamätať na správu o premenení v Lukášovi 9, 31, keď Ježiš hovorí o svojom nadchádzajúcom „exode“ s Mojžišom a Eliášom. Tieto a ďalšie texty prepájajú Izaiášov prísľub „nového exodu“ a Ježišovo poslanie.
„Divočina“ (pozri Ez 20, 35) a „divá zver“ (pozri Skutky 9, najmä vv. 9–29) sa v Písme spájajú s pohanskými národmi a „voda“ je obrazom Božieho Ducha (pozri Iz 44, 3). Takže Izaiášovo proroctvo o vode, ktorú Boží ľud dostane na púšti medzi divými zvieratami, možno chápať ako prísľub, že Boh vyleje svojho Ducha na všetky národy a utvorí si pre seba ľud spomedzi tých, čo bývajú medzi pohanmi. Vyliatie Ducha Svätého je cieľom Ježišovho poslania: vidíme ho začínať v Jánovi 20, 22–23 a pokračovať cez Skutky 2 a najmä Skutky 9, kde sa Duch udeľuje neobrezaným pohanom („divoké zvery“) a Boh si z tých istých pohanov začína vytvárať ľud pre seba.
Responzóriový žalm
R.: Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.
Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, *
boli sme ako vo snách.
Ústa sme mali plné radosti *
a jazyk plný plesania. R.
Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: *
„Veľké veci urobil s nimi Pán.“
Veľké veci urobil s nami Pán *
a máme z toho radosť. R.
Zmeň, Pane, naše zajatie *
ako potoky na juhu krajiny.
Tí, čo sejú v slzách, *
s jasotom budú žať. R.
Keď odchádzali, idúcky plakali *
a osivo niesli na siatie.
No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom *
a svoje snopy prinesú. R.
Žalm 126 je jednoznačne poexilovým žalmom, ktorý spievajú ľudia z Judska po návrate z babylonského vyhnanstva. Odráža veľkú nádej a radosť z tohto obdobia, keď judský ľud
zažil niečo, v čo už všetci úplne prestali dúfať: ich prinavrátenie sa do vlastnej krajiny a mesta Jeruzalema. Radosť z toho času je predzvesťou radosti, ktorú zažívame teraz, keď sme videli splnenie Izaiášovho sľubu v prvom čítaní. My, alebo aspoň väčšina z nás, sme „divoké zvery“ a „divočina“, ktorú má Boh premeniť vyliatím svojho Ducha. Boli sme vyvedení z otroctva hriechu do slobody Božích detí.
2. ČÍTANIE
Bratia, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere –, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.
Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.
Na našej ceste Pôstom, pri ktorej sa snažíme zintenzívniť náš vzťah s Bohom skrze Ježiša Krista, slúži toto druhé čítanie ako povzbudenie pre všetkých, ktorí sa úprimne snažia – modlitbou, pôstom a almužnou — rásť vo svätosti. Pre tých, ktorí nevyvíjajú žiadne úsilie, samozrejme, toto čítanie padne na neúrodnú pôdu. Ale pre tých, čo majú snahu, sú Pavlove slová útechou:
“Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, …Kristovi Ježišovi.”
Cieľom našej pôstnej cesty je väčšia skúsenosť s Ježišom Kristom pri slávení Veľkej noci.
Všimnime si podobnosť medzi prvým čítaním, ktoré nás nabádalo: „Nemyslite na to, čo bolo,” a Pavlovým listom, ktorý hovorí: “Zabúdam na to, čo je za mnou.” Duchovný zmysel týchto textov by sme mohli pochopiť ako nabádanie, aby sme zabudli na všetky zlyhania v našom pôstnom umŕtvovaní a predsavzatiach a obnovili svoje záväzky voči modlitbe a sebaobetovaniu na ten krátky čas, ktorý zostáva.
Aj svätý Pavol nám pripomína rozdiel medzi Starou Zmluvou a Novou zmluvou, tu označovanými ako „zákon“ a “viera”. Svätý Pavol hovorí, že nemá žiadnu “vlastnú spravodlivosť založenú na zákone“, ale namiesto toho túži po „spravodlivosti od Boha“.
„Spravodlivosť od Boha“ je nadprirodzená vlastnosť a v konečnom dôsledku sa nedá oddeliť od daru Ducha Svätého. Duch Svätý, ktorého prijímame a ktorého v nás obnovujú sviatosti prijímané s postojom viery, nám odovzdáva božské vlastnosti. Dáva nám spravodlivosť, ktorá siaha nad rámec ľudských schopností. Toto bol problém starej zmluvy a Zákona. Zákon bol veľmi dobrý, no mal svoje obmedzenia. Nedával nám nadprirodzenú silu; len nám prikazoval, čo je správne robiť. Nová zmluva nám do života odovzdáva Božiu prítomnosť a moc. Je tu však jedno tajomstvo: vplyv, aký táto božská sila a prítomnosť má v našich životoch, závisí od našej spolupráce. Preto sv. Pavol hovorí: “Nie že by som … už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa …niekedy zmocnil…(vzkriesenia)”. Boh nás nezachráni bez našej spolupráce. Dar Božej spravodlivosti v Duchu Svätom musíme prijať, uvítať a odpovedať naň.
Evanjelium
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.
Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.
Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.
Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Ona odpovedala: „Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Zákonníci a farizeji celú túto udalosť zosnovali ako politickú pascu na Ježiša. Okamžite si všimneme, že tu niečo “smrdí”, pretože privádzajú ženu “prichytenú pri cudzoložstve,” ale dotyčného muža nenájdete nikde, aj keď podľa Mojžišovho zákona bola jeho zodpovednosť rovnaká. Kde je muž, ak ženu chytili „pri čine“? Možno bola táto žena len platenou herečkou, jednoducho to nevieme.
V každom prípade je povaha pasce takáto: Ak Ježišova odpoveď zákonníkom a farizejom bude, aby ženu ukameňovali, tí hneď pobežia za rímskymi autoritami a nahlásia Ježiša ako niekoho, kto vyvoláva vzburu proti rímskej vláde a jej zákonom, pretože rímska vláda si vyhradila výhradnú právomoc vykonať trest smrti. Žiadna iná skupina alebo osoby v ríši nemali túto moc a nikto bez rímskeho povolenia nemohol obhajovať popravu alebo sa o ňu pokúšať, inak by sa to vykladalo ako akt poburovania.
Na druhej strane, ak Ježiš zákonníkom a farizejom odpovie v zmysle, že ženu nemajú popraviť, ohlásia to ľudu: „Tento človek, Ježiš, nie je skutočným prorokom, pretože popiera Mojžišov zákon!” Tak sa im podarí Ježiša buď zatknúť alebo zdiskreditovať v očiach nábožných Židov.
Ježiš vie, že je to pasca, a tak odmieta odpovedať. Keď na neho naďalej tlačia, prichádza s takýmto návrhom: “Nech ten, čo je bez hriechu, prvý do nej hodí kameň.”
Tým Ježiš kladie zodpovednosť za popravu tejto ženy priamo na plecia zákonníkov a farizejov. Určite si myslia, že oni sami sú bez hriechu, ale neodvážia sa vziať kameň a hodiť ho do ženy, pretože by ich okamžite zatkli rímski vojaci, ktorí dávali pozor na chrámové nádvorie z priľahlej masívnej pevnosti Antonia. Vojaci pravdepodobne sledovali celú záležitosť z múrov tejto pevnosti, ktorú Rím postavili presne na udržanie mieru v tejto najnestabilnejšej oblasti Jeruzalema.
Takže teraz Ježiš vrátil farizejom ich pascu. Ak hodia kameňmi, zatknú ich Rimania. Ak ich nehodia, bude to vyzerať, akoby priznávali, že majú hriech. Nakoniec si radšej vyberú hanbu verejnej porážky, než by sa mali nechať zatknúť, mučiť a byť uväznení rímskymi úradmi. Najstarší a najmúdrejší sú prví, ktorí zistili, že Ježiš ich prekabátil; najmladší a najhlúpejší sa tam ešte zdržiavajú v nádeji, že existuje nejaké východisko z ich „matu“. No nemyslite si, že ich rozhodnutie nehádzať kamene bolo vlastne akési úprimné presvedčenie v ich srdciach, že naozaj sú hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie! Rozhodne nie! Oni len nechceli byť zatknutí.
Keď všetci odídu, Ježiš sa pýta: „Nikto ťa neodsúdil?” A ona odpovie: „Nikto, pane.” Nikto z jej žalobcov nebol ochotný čeliť obvineniu; teda z právneho hľadiska už neboli žiadni žalobcovia. A ako môže sudca odsúdiť žalovaného, ak nie sú žiadni žalobcovia? Preto Ježiš hovorí: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš.”
Ak sa žena skutočne dopustila cudzoložstva, potom ju Ježiš nabáda, aby to už nerobila. Ale aj keby bola platenou herečkou, bolo hriechom spolupracovať s farizejmi v snahe chytiť do pasce nevinného muža. A z tohto hriechu musí činiť pokánie.
Ježiš ani v najmenšom nepoľavuje zo svojho učenia o sexuálnej čistote. On má najvyššie štandardy sexuálnej slušnosti, zakazujúce nielen cudzoložstvo, ale aj vnútornú žiadostivosť, ktorá je semenom cudzoložstva, a že v prípade potreby by sme mali byť dokonca ochotní zmrzačiť sa, ak nás to oslobodí od hriechu (Mt 5, 28–30). Takže v našom Pánovi vidíme paradox neústupčivého učenia o ceste svätosti spojené s nevyčerpateľnou ochotou odpustiť, uzdraviť a obnoviť (pozri Mt 18, 22).
V kontexte tejto sv. omše toto Evanjelium poskytuje útechu tým mnohým z nás, ktorí sme “sfušovali” či pokazili pôstne predsavzatia, alebo ich dokonca opustil a v malom či veľkom sa vrátil späť k požívačnému životnému štýlu. Pán vždy odpúšťa. On neodsudzuje, ale povzbudzuje nás, aby sme „išli a viac nehrešili. “ Napriek tomu nám neklame a nehovorí, že môžeme dosiahnuť večný život, keď sa budeme oddávať hriechu. Pán nám nikdy neklame. Keďže spasenie je podľa definície „exodus“ alebo oslobodenie od hriechu, nemôžeme byť spasení, kým stále hrešíme. Hriech je to, od čoho sme zachránení. Slovami pápeža Františka: „Boh sa nikdy neunaví odpúšťať nám; my sme tí, ktorých unavuje hľadať jeho milosrdenstvo.“