štvrtok svätého týždňa (zelený štvrtok)
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Čítania na svätú omšu na Zelený štvrtok sa zameriavajú na prepojenie medzi starovekým židovským Pesachom a ustanovením Eucharistie. Pesach bol pokrm, ktorý sa spájal s prechodom z otroctva v Egypte do slobody exodu, takže Eucharistia je pokrmom, ktorý označuje prechod z otroctva hriechu k slávnej slobode Božích detí.
1. čítanie
Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v Egypte: „Tento mesiac bude pre vás začiatočným mesiacom, prvým mesiacom v roku.
Celej izraelskej pospolitosti povedzte: V desiaty deň tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, baránka pre každý dom. Ak je rodina menšia a nevládala by zjesť baránka, nech sa spojí so susedom, čo býva jeho domu najbližšie, podľa počtu osôb, koľko stačí na zjedenie baránka.
Baránok musí byť bezchybný, jednoročný samček; môžete ho vybrať z oviec alebo kozliat. Budete ho opatrovať do štrnásteho dňa tohoto mesiaca; v predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje.
Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni a nekvasený chlieb s horkými zelinami.
A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, sandále na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je Pánova Pascha (čiže Pánov prechod).
V tú noc prejdem egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v Egypte; človekom počnúc až po dobytok. A nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd. Ja som Pán. Krv na vašich domoch bude znamením, že v nich bývate. Uvidím krv a obídem vás; nezastihne vás nijaká pohroma, keď budem biť Egypt.
Tento deň bude pre vás pamätný a budete ho sláviť ako sviatok Pána; z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť po všetky veky.“
Je zvláštne, že staroveký Izrael mal aspoň dva „začiatky“ roka, jeden v nisane (jar) v znamení Paschy a jeden v tišri (jeseň) označený Dňom zmierenia. Teda oba začiatky boli poznačené krvavými obradmi symbolizujúcimi vykúpenie ľudu. Krv bola (okrem iného) znakom smrti. Krvavé rituály Pesach a Jom Kippur zdôrazňovali, že „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23). Prečo? Pretože Pán je tvrdý a krutý? Vôbec nie; v skutočnosti práve naopak. Pán je zdrojom života a všetkého dobrého. Odvrátiť sa od neho znamená odvrátiť sa od života, čo vedie k smrti. Hriech nás od neho odvracia. Preto hriech znamená odvrátiť sa od života a zvoliť si smrť.
Veľkonočný baránok musel byť dokonalý: predobraz Syna Božieho bez hriechu, „Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta“. Kuriózne je, že pôvodným veľkonočným baránkom mohlo byť mladé kozliatko, ale časom sa tradícia ustálila pri ovci.
Jahňacie mäso musela rodina zjesť v rámci jedného domu. Dom, v ktorom sa baránok jedol, symbolizoval jednotu Božej rodiny; časom v ňom cirkevní otcovia videli predobraz Katolíckej cirkvi. Platná bola len tá Eucharistia (nová Pascha), ktorá sa slávila v jednote „jedného domu“, univerzálnej Cirkvi.
Krv baránka – znamenie zmiernej smrti za hriech – označovala nosníky a veraje dverí každého domu a spôsobila, že Pán „prešiel“ okolo domov Izraelitov. Ale Pán zasiahol „všetko prvorodené v Egypte; človekom počnúc až po dobytok. A nad všetkými bohmi Egypta” vykonal súd. Bol Boh tvrdý vo svojom súde nad egyptským národom, keď usmrtil ich prvorodených? Pri hodnotení tohto problému musíme mať na pamäti, že Egypťania sa pôvodne pokúsil zlikvidovať všetkých mužov spomedzi Izraelitov (Ex 1,22). Boh je teda vo svojich súdoch milosrdnejší ako človek v jeho násilí.
Okrem toho fráza „vykonať súd nad všetkými bohmi Egypta“ nám dáva teologické vodítko na pochopenie významu desiatich rán, ktorých vrcholom je Pesach.Tieto pliagy boli rituálnou porážkou egyptských bohov, počnúc Hapim, bohom Nílu (rituálne zabitým a premeneným na krv pri prvej rane), cez Heket, bohyňu plodnosti so žabacou hlavou (zosmiešnenú premnožením – nadmernou plodnosťou žiab) a niekoľko ďalších, vrcholiac troma dňami „smrti“ Amona-Rē, boha slnka (troma dňami temnoty), a smrťou následníka trónu (počas Pesachu), ktorý bol považovaný za božstvo. V priebehu rán Boh preukazoval Egypťanom určité prísne milosrdenstvo, keď im dokazoval, že ich bohovia sú pred ním neschopní a bezmocní, že to nie sú praví bohovia. Jedine Pán, Boh Izraela, je tvorcom a pánom všetkých ostatných síl vo vesmíre, či už prirodzených alebo nadprirodzených. Rany boli akousi „evanjelizáciou mocou“ pre Egypt a okolité národy. Niektorí Egypťania v skutočnosti začali uctievať pravého Boha (Ex 9, 20).
Krv baránka sa na horný prah a veraje dverí naniesla pomocou „zväzku yzopu“, namočeného v krvi (Ex 12, 22). Yzop bol blízkovýchodná rastlina s antiseptickými vlastnosťami. V Jánovi 19, 29 bude stonka yzopu ponorená do „krvi hrozna“ a pozdvihnutá k Ježišovým perám. Vodorovné brvno Pánovho kríža tvorí akýsi „nosník“, z ktorého visí jeho telo. Takže to, čo sa deje na kríži, zdvíhanie yzopu s „krvou hrozna“ na „horný prah“ kríža pripomína obrad Pesachu. Kríž pokrýva krv pravého Božieho Baránka. Kríž je „dverami“, bránou spásy. „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený…“ (Jn 10, 9). Len skrze Ježiša – a cez jeho kríž, ktorý si vyžaduje objatie utrpenia – vstupujeme do spásy a spojenia s Bohom.
Na pamiatku veľkej Božej demonštrácie moci dostal Izrael príkaz zaviesť tento sviatok. Pravé náboženstvo sa nevyhnutne točí okolo „spomienky“ – pripomenutia si pravdy o Bohu a o tom, čo pre nás v dejinách urobil. Ježiš nám tiež prikáže: „Toto robte na moju pamiatku“. V skutočnosti mojžišovská liturgia zahŕňala „pamätnú“ alebo „spomienkovú obetu“, v ktorej sa na oltári obetovalo obilie, aby „pripomenulo“ Bohu jeho zmluvu (inými slovami, rituálne obnovilo zmluvný vzťah). Zdá sa, že Ježišove slová v opisoch ustanovenia odzrkadľujú jazyk „spomienkovej obete“.
Responzóriový žalm
R.: Tento kalich dobrorečenia je účasťou na Kristovej krvi.
Čím sa odvďačím Pánovi *
za všetko, čo mi dal?
Vezmem kalich spásy *
a budem vzývať meno Pánovo. R.
V Pánových očiach má veľkú cenu *
smrť jeho svätých.
Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. *
Ty si mi putá rozviazal: R.
obetu chvály ti prinesiem *
a budem vzývať meno Pánovo.
Splním svoje sľuby Pánovi *
pred všetkým jeho ľudom. R.
Tento žalm je veľmi bohatý na symboliku liturgie Zeleného štvrtku.
Po prvé, je prevzatý zo samého stredu židovského Hallela („Chvála!“), súboru žalmov (Ž 113 – 118) recitovaných pri židovskej „sederovej“, resp. paschálnej večeri. Pri sederi sa Hallel recituje v dvoch častiach: po prvé, Žalmy 113–114, retrospektíva Exodu; potom žalmy 115 – 118, chápané ako očakávanie konečného veku Mesiáša.
Žalm 116 je jednoznačne žalmom typu toda, napísaným tak, aby sa recitoval počas obety toda („vďakyvzdania“). Spomenul som to už predtým, ale len na zopakovanie: obeť toda bola druhom pokojnej obete (pozri Lv 7, 11–15) a na rozdiel od iných druhov obetí sa nevykonávala na odčinenie hriechu, resp. na nápravu, ale na vďaku a chválu Bohu za konkrétny skutok vyslobodenia. Toda bola slávnostná príležitosť, pretože obetované zviera sa zjedlo (a nie spálilo) spolu s mnohými druhmi jemného chleba. Rabíni klasifikovali Pesach ako druh toda obety, keďže sa obetovala na vďakyvzdanie za Exodus, a jedla sa, nie strávila v ohni. Samozrejme, vidíme veľkú kontinuitu s novou Paschou, „Eucharistiou“ (z gréckeho eucharisteo, „vzdávať vďaky“).
V tomto žalme sa hovorí o obete toda, keď hovoríme: “…obetu chvály ti prinesiem.” V dávnych dobách tu nešlo o pseudoobetu, ktorá spočíva len v poďakovaní Bohu piesňou (čo je bežná mylná predstava), ale o skutočnú zvieraciu obetu prinášanú z vďačnosti za Boží skutok záchrany. Jeho súčasnou analógiou nie je nesviatostná modlitba „chvál a zvelebovania“, ale slávenie Eucharistie.
Z tohto žalmu sa dozvedáme, že ako súčasť rituálu toda bolo bežné obetovať tekutú obetu vína. Čaša vína, vylievaná (pravdepodobne na oltári) ako obeta Bohu, sa opísuje vo verši 13: “Vezmem kalich spásy.” Nad týmto „kalichom spásy“ Ježiš neskôr prehovorí: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“ (Lk 22, 20).
Eséni a možno aj iné židovské skupiny ako farizejskí haburim („spoločenstvá“) organizovali pravidelné večere na vďakyvzdanie, ktoré obnovovali zmluvu, na základe ktorej bola komunita vytvorená.
Josephus (Jozef Flávius, pozn. prekl.) nám hovorí, že eséni začínali a končili svoje každodenné posvätné pokrmy chleba a vína „chválou Boha“, čo takmer iste znamená spev ďakovného žalmu. Veľká zbierka takýchto žalmov (hymny vďakyvzdania alebo Hodayot) sa našla medzi zvitkami od Mŕtveho mora, o ktorých sa predpokladá, že ich zložil tajomný „Učiteľ spravodlivosti“, ktorý založil (alebo obnovil) kumránsku komunitu (alebo možno esénske hnutie). Všetky tieto nekánonické žalmy začínajú frázou „Ďakujem ti, Pane, môj Bože“, čo by v gréčtine bolo eucharistô kyrie, theos mou.
2. ČÍTANIE
Bratia, ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“
Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“
A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.
V tejto liturgii vlastne počujeme správu o ustanovení Eucharistie od sv. Pavla v druhom čítaní, a nie v evanjeliu. Svätý Pavol pripomína, že Pán vzal chlieb a „vzdával vďaky” (eucharisteo), ponúkajúc svoje telo s príkazom: “Toto robte na moju pamiatku.“ Pojem “pamiatka” naplno odkazuje na liturgiu, pretože „spomienka“ bola prvoradá funkcia liturgie. Pripomíname, že aj pôvodný Pesach bol zavedený ako spomienka. Izraeliti mali celú triedu obetných darov kategorizovaných ako „spomienka“ alebo „spomienková“ obeta. Ježiš tvorí nový druh „spomienkovej“ obety a poveruje svojich učeníkov ako kňazov, ktorí ju budú sláviť.
Pánove slová nad kalichom sme komentovali pri iných príležitostiach, keď sa v lekcionári číta Lk 22, 20, ale na pripomenutie: Pán hovorí nad kalichom: „Toto je nová zmluva v mojej krvi“, teda „pozostávajúca z mojej krvi“. Táto fráza čerpá z mnohých dôležitých pojmov z Písiem Izraela. Po prvé, Ježiš naznačuje splnenie Jer 31, 31, slávneho proroctva o prichádzajúcej „novej zmluve“; skutočne jediného miesta Starého zákona, kde sa používa presná fráza „nová zmluva“. Táto nová zmluva pozostáva z Ježišovej krvi, čo dáva zmysel, pretože zmluvou sa rozširovalo (pokrvné) príbuzenstvo medzi stranami. My, ktorí máme na nej podiel, sme teraz Ježišovými „pokrvnými príbuznými“. A keďže „duša živočícha je v krvi“ (Lv 17, 11), máme teraz podiel na božskom živote. Tým, že dáva svoje telo a krv ako novú zmluvu, Ježiš napĺňa Iz 42, 6 a 49, 8, kde sa prorokovalo, že Pánov služobník nielen uzavrie zmluvu, ale sa ňou aj stane. Napokon, „nová zmluva v mojej krvi“ pripomína Mojžišovu „krv zmluvy“ (Ex 24, 8) na vrchu Sinaj, ktorá utvorila z dvanástich kmeňov Božiu rodinu. Ježiš obnovuje a premieňa túto božskú zmluvu, tentokrát s dvanástimi apoštolmi, na vrchu Sion.
Je zaujímavé, že evanjelický učenec Richard Averbeck tvrdí, že pôvodne krvavý obrad na Sinaji nielenže zaviedol zmluvu, ale aj zasvätil ľud ako kráľovských kňazov (pozri Ex 19, 5–6). Ak vidíme paralelu medzi Mojžišom s dvanástimi kmeňmi na hore Sinaj v Ex 24, 8, kde hovorí Mojžiš o „krvi zmluvy“, a Ježišom s Dvanástimi na vrchu Sion v Mt 26, 28, kde Ježiš hovorí o „mojej krvi (novej) zmluvy“, potom by sme mohli vyvodiť aj záver, že Posledná večera bola aj istým druhom vysviacky / zasvätenia apoštolov ako kňazov novej zmluvy.
Evanjelium
Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.
Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.
Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“
Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“
Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“
Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“
Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, – preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“
Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ‘ a: ‚Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som.
Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Mnohí poznamenávajú, že počas omše Pánovej večere na Zelený štvrtok sa paradoxne číta z jediného evanjelia, ktoré nehovorí ani o Pánovej večeri, ani o ustanovení Eucharistie. Ján sa rozhodol tento príbeh už nerozprávať (počuli ste ho už na štyroch iných miestach v Novom zákone: u Matúša, Marka, Lukáša a v Prvom liste Korinťanom). Namiesto toho sa zameriava na umývanie nôh pred touto večerou.
Umývanie nôh má niekoľko úrovní symboliky. Ježiš, ktorý si vyzliekol svoj odev, umyl nohy, znova sa obliekol a znovu si sadol, je podobenstvom o (1) následnosti: vtelenia – života – smrti – nanebovstúpenia, v ktorom si vyzliekol odev svojho viditeľného božstva, stal sa poníženým a potom bol znova oblečený do slávy; a tiež (2) jeho umučenia – smrti – zmŕtvychvstania, v ktorom si vyzlieka rúcho svojej ľudskosti, zostupuje k mŕtvym a znovu si “oblieka” svoje človečenstvo, tentoraz už oslávené. Správa o umývaní nôh je teologicky analogická s veľkým hymnom z Listu Filipanom 2, 5–11, ktorý čítame na Palmovú nedeľu.
Samotné umývanie nôh bolo z Ježišovej strany pokorným aktom služby a takmer každý vníma jeho základné posolstvo: mali by sme byť tiež ochotní pokoriť sa v konkrétnych skutkoch služby druhým. Umytie nôh má však aj sviatostnú úroveň: kňazi si pred vstupom do svätyne museli umyť nohy a ruky, aby mohli priniesť obetu (Ex 30, 19. 21). Učeníci si umyli ruky, ale nie nohy: Ježiš dokončuje ich obrazné „vysvätenie“, pretože má v úmysle, aby sa stali kňazmi novej zmluvy, ktorí budú sláviť novú veľkonočnú obetu za Boží ľud. Ježiš a Peter sa ocitnú v diskusii na tému „mať časť/podiel/dedičstvo so mnou“ (v. 8; ouk exeis meros met’ emou). Grécky výraz pre „časť, podiel, dedičstvo“ (meris) má hlboko kňazský význam: levitské kňazstvo nemalo „podiel“ (meris) zeme, pretože ich jediným „dielom“ / „podielom“ bol v tomto sám Pán (Nm 18, 20). Učeníci sa teda majú podobať na starodávne levitské kňazstvo: ich jediným „podielom“ v tomto živote je Pán. Hoci tento princíp nevyžaduje celibát novozmluvného kňazstva ako takého, môžeme vidieť, že celibátny život latinských kňazov je krásnym vyjadrením pravdy, že Pán a on jediný je podielom a dedičstvom tých, ktorí prijímajú kňazskú vysviacku.
Je legitímne vidieť v Ježišovom výraze „kto sa okúpal” odkaz na krst, a preto by umývanie nôh znamenalo odstránenie hriechu po krste, teda sviatosť spovede. Takže „umývajte si navzájom nohy“ má niekoľko významových vrstiev: (1) konajte navzájom pokorné skutky služby, (2) odpúšťajte si navzájom hriechy v jednoduchom zmysle (3) odpúšťajte si navzájom hriechy sviatostne, teda buďte si navzájom spovedníkmi.
Obrad umývania nôh nebol tradičným vo farskom živote v latinskej cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom, ale koncil ho zaviedol ako jednu z možností. Odvtedy sa stala populárnou. Obrad mal opätovne znázorniť umývanie nôh apoštolom, ktoré bolo súčasťou ich vysviacky na kňazstvo Novej zmluvy. Obrad pôvodne predpisoval, aby boli nohy umývané mužom (viri) ako predstaviteľom kňazského stavu. Napriek tomu sa na mnohých miestach spojenie medzi obradom a vysviackou novozmluvného kňazstva neuznávalo a chápalo sa len v zmysle pokory Krista, ktorý prišiel slúžiť celému Božiemu ľudu. A skutočne, Dvanásti (apoštoli) mysticky predstavujú celý Boží ľud.
Pred niekoľkými rokmi pápež František zmenil pokyny týkajúce sa obradu tak, aby bolo povolené to, čo bolo na mnohých miestach už nejaký čas bežnou praxou, a teraz sa môžu počas obradu umývať nohy osobám akéhokoľvek veku alebo pohlavia. To trochu mení jeho význam a vylučuje to spojenie s vysviackou služobného kňazstva. Teraz je obrad vnímaný predovšetkým ako symbolické znamenie Kristovej pokornej služby všetkému Božiemu ľudu.
Nech je to akokoľvek, slávenie ustanovenia Eucharistie v tento svätý večer nás nutne vedie k rozjímaniu o dare posvätného stavu kňazstva, bez ktorého by sme nemali k dispozícii Eucharistiu.
Toto veľké slávenie omše Pánovej večere nás teda motivuje uvedomiť si a vážiť si tri navzájom prepojené sviatosti Cirkvi: Eucharistiu, kňazstvo a sviatosť zmierenia.
K tomu môžeme pridať aj krst, pretože umývanie nôh tiež pripomína, ako nás Ježiš už všetkých umyl v „kúpeli“, ktorý spomína Petrovi.
Ježiš pre nás urobil všetko: zostúpil, aby nás zachránil, umyl nás v Duchu Svätom, nasýtil nás svojím telom, pomazal nás olejom Ducha. Táto liturgia by nás mala naplniť vďačnosťou, keď rozjímame o veľkých veciach, ktoré pre nás Boh urobil v Kristovi, a mala by nás viesť k tomu, aby sme obnovili naše úsilie prejavovať lásku ľuďom okolo nás a podeliť sa s nimi o všetky nezaslúžené požehnania, ktoré na nás Ježiš vylial.