Svätá (Biela) sobota
Veľkonočná vigília v svätú noc vzkriesenia
Veľkonočná vigília je nepochybne najväčším eucharistickým slávením v cirkevnom kalendári, na ktoré je predpísaná väčšina čítaní a ktoré predstavuje takmer celé dejiny spásy a posolstvo evanjelia v jedinom slávení. Chcem veľmi povzbudiť kňazov, aby použili všetky čítania. Raz za rok nie je priveľa zastaviť sa na pol hodiny a pripomenúť si priebeh “božskej ekonómie” či dejín spásy. Rubriky predpisujú, že sv. omša má zahŕňať minimálne tri až po všetkých sedem nasledujúcich starozákonných čítaní (každé má svoje responzórium), ale tretie čítanie má vždy byť jedným z nich:
1. čítanie: Gn 1, 1 – 2, 2 alebo kratšie Gn 1, 1. 26-31a
Ž 104, 1-2a. 5-6. 10+12. 13-14b. 24+35c
R.: Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme.
alebo Ž 33, 4-5. 6-7. 12-13. 20+22
R.: Milosti Pánovej plná je zem.
2. čítanie: Gn 22, 1-18 alebo kratšie Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18
Ž 16, 5+8. 9-10. 11
R.: Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam.
3. čítanie: Ex 14, 15 – 15, 1a
(Ž) Ex 15, 1b-2. 3-4. 5-6. 17-18
R.: Spievajme Pánovi, lebo sa preslávil.
4. čítanie: Iz 54, 5-14
Ž 30, 2+4. 5-6. 11-12a+13b
R.: Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil.
5. čítanie: Iz 55, 1-11
(Ž) Iz 12, 2-3. 4b-d. 5-6
R.: Čerpajme vodu s radosťou z prameňov spásy.
6. čítanie: Bar 3, 9-15. 32 – 4, 4
Ž 19, 8. 9. 10. 11
R.: Pane, ty máš slová večného života.
7. čítanie: Ez 36, 16-17a. 18-28
Ž 42, 3. 5b-e; 43, 3. 4
R.: Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.
Keď sa slávi krst:
(Ž) Iz 12, 2-3. 4b-d. 5-6
R.: Čerpajme vodu s radosťou z prameňov spásy.
alebo
Ž 51, 12-13. 14-15. 18-19
R.: Bože, stvor vo mne srdce čisté.
Novozákonné čítanie – Epištola: Rim 6, 3-11
Ž 118, 1-2. 16ab+17. 22-23
R.: Aleluja.
Lk 24, 1-12
Čítania na Veľkonočnej vigílii popisujú dejiny spásy a pritom sa sústreďujú na rôzne etapy zmluvy v rámci biblickej dejovej línie. Moja kniha Bible Basics for Catholics (Základy Biblie pre katolíkov) má takú istú štruktúru a tieto rôzne úrovne v nej ilustrujem prostredníctvom kresieb jednoduchých panáčikov. Na nasledujúcich stranách poukážem na to, ako sa všetkých týchto sedem epochálnych zmlúv objavuje v siedmich starozákonných čítaniach, ktoré tvoria hlavnú osnovu liturgie slova na vigíliu.
1. čítanie
Čítania sa začínajú príbehom stvorenia z Gn 1, teda zmluvou stvorenia. Názory na to, či pri stvorení bola uzavretá zmluva, sa líšia, ale kladne sa v tom zmysle vyjadrujú pápeži Ján Pavol II. aj Benedikt XVI., ako aj určití súčasní učenci a jeden smer v židovskej tradícii. Argument Benedikta XVI. v prospech existencie takejto zmluvy sa opiera o vrchol týždňa stvorenia, ktorým je sobota, na iných miestach Starého zákona chápaná ako znamenie zmluvy (Ex 31, 16–17). Oz 6, 7 (v hebrejčine: “…ako Adam porušili zmluvu”) je svedectvom o tom, že už veľmi dávno existovala tradícia interpretácie, podľa ktorej bola zmluva prítomná ešte na počiatku ľudských dejín.
Okrem toho si možno všimnúť, že príbeh o stvorení sa skladá zo siedmich bodov, čo tiež evokuje koncept zmluvy (pozri Gn 21, 27–32). V hebrejčine doslovný výraz pre zaprisahanie vychádzal zo základu čísla sedem (v reflexívno-pasívnej podobe). My by sme ho (umelo) preložili tak, že Boh sa pri siedmich dňoch stvorenia “sedemil”.
Napokon vidíme, že človek je stvorený na Boží “obraz a podobu”, čo je terminológia synovstva (pozri Gn 5, 3). Medzi Bohom a Adamom je vzťah otca a syna. Je jasné, že tu nejde o biologickú rovinu, takže tento vzťah musí byť spojený s adopciou, čiže so zmluvou. Adopcia sa totiž v starovekom svete konala prostredníctvom zmluvy.
Žalm
Toto je ďalší Todah alebo ďakovný žalm, ktorý citoval náš Pán z kríža. Tento žalm sa vlastne zdá byť spojením dvoch žalmov: 31,1-8 a 31,9-24. Obe časti žalmu prechádzajú od nespokojnosti k dôvere a napokon k vzdávaniu vďaky.
Žalmista tu hovorí veľmi podobne ako služobník z 53. kapitoly knihy proroka Izaiáša. Nejde o žiadnu náhodu. Tradične je autorom Žalmu 31 ako aj väčšiny žalmov prvej knihy (Ž 1 – 41) kráľ Dávid. Spolu s ďalšími teológmi zastávam názor, že Izaiášov „služobník“ je kráľovská postava, dávidovský kráľ (pozri najmä Iz 42,1-7, kde sa služobník opisuje výrazmi, ktoré výrazne pripomínajú dávidovského kráľa v Ž 89, Ž 72, 1 Sam 16 atď.). Okrem kňazskej a obetnej úlohy služobníka z prvého čítania teda môžeme povedať, že je to kráľ podľa vzoru Dávida, trpiaceho kráľa.
Dávid bol najväčším kráľom Izraela, no iróniou je, že väčšinu svojho života bol prenasledovaný. Najprv takmer celý svoj mladý a dospelý život utekal pred Saulom, svojím svokrom, ktorý v Dávidovi videl ohrozenie svojich ambícií a vlastného rodu. Potom, čo sa sám stal kráľom, bol nútený utiecť z Jeruzalema, svojho vlastného hlavného mesta, pretože jeho syn Absolón, ktorý sa zmocniť jeho trónu a získal podporu väčšiny obyvateľstva, sa usiloval o jeho smrť. Dokonca aj na smrteľnej posteli Dávid neustále bojoval proti úkladom svojich vlastných úradníkov, ktorí chceli zmariť jeho plány na úspech (1 Kr 1-2). Svojím utrpením bol Dávid ako prenasledovaný kráľ predobrazom svojho vznešenejšieho Syna. Ježiš je však vznešenejší, pretože mnohé Dávidove prenasledovania boli výsledkom jeho vlastného hriechu, Ježiš však nepoznal žiaden hriech.
Iný responzóriový žalm
Žalm 33 je kratším zamyslením o Bohu – Stvoriteľovi a jeho dokonalosti, odrážajúcej sa vo svete prírody, ktorý je jeho dielom. Hlavnou myšlienkou je, že “milosti (hesed) Pánovej plná je zem”. Hebrejské hesed je najbežnejšie podstatné meno v žaltári po slovách “Boh,” “Pán” a “zem.” Opisuje sa ním vernosť, spoľahlivosť, láska, náklonnosť, oddanosť. Žalmista potvrdzuje, že tieto osobné vlastnosti sú evidentné aj v prirodzenom poriadku.
Dnes mnohí zdôrazňujú “surovosť prírody,” o ktorej písal básnik Tennyson, ale žalmista v poriadku, predvídateľnosti a vzhľade prírody vidí iné posolstvo: zjavenie Boha, ktorý nespočetnými spôsobmi tvorí prostredie, kde môže existovať tajomstvo života, a to nielen nevedomého, ale aj života osôb, konkrétne človeka. Žalm 33 teda tvrdí, že všetko stvorenstvo je v konečnom dôsledku osobné a dokonca milujúce; že podstatou reality je Osoba, ktorá sa ukazuje ako verný zmluvný partner.
2. ČÍTANIE
Aby sme pochopili túto udalosť z Genezis 22, musíme si uvedomiť, že Izák nebol v tom čase nejaký päťročný chlapec, ale silný mladý muž. To vidno zo skutočnosti, že on niesol drevo na obetu na vrch — ťažké bremeno v porovnaní s tým, čo nesie staručký Abrahám. Nebolo možné, aby Abrahám spútal alebo premohol Izáka proti jeho vôli.
Josephus odhaduje vek Izáka v tomto biblickom opise na 37 rokov, čo je podľa mňa už priveľa. Ja by som mu hádal roky tesne pred dospelosťou. O jednom však niet pochýb: Izák slobodne prijal túto smrť.
V tomto úryvku sa Izák trikrát označuje ako (hebr.) yahid syn Abraháma, čo je zriedkavý výraz a do gréčtiny sa preložil buď ako “jediný” alebo ako “milovaný.” “Jediný” je doslovný, “milovaný” viac dynamický preklad. Tento termín vidíme opäť v Novom zákone, kde Ján volá Ježiša “jediným” alebo “jednorodeným” Synom (Jn 1,14.18; 3,16.18) a synoptici pri krste a Premenení “milovaným Synom”.
Genezis 22 je jedným z najdôležitejších textov v celom Starom zákone. Ja ho nazývam “Kalváriou Starého zákona,” možno najdôležitejším predobrazom Kristovej obety na kríži na stránkach izraelského Písma. Genezis 22, samozrejme, spomína “Aqedah” alebo “zviazanie” Izáka, pri ktorom Abrahám už-už obetuje svojho “jediného” alebo “jednorodeného” syna na dreve oltára na hore Moria. Slávnostná Božia prísaha požehnania Abraháma vo veršoch 15–18 sa dá vnímať ako vyvrcholenie zmluvy s Abrahámom začínajúcej v Genezis 15 a pokračujúcej v Genezis 17.
Hoci v Gn 22 sa slovo “zmluva” neobjavuje, slávnostná Božia prísaha z veršov 15–18 sa v neskorších častiach Písma chápala ako zmluva (napr. Dt 7, 8–9; Lk 1,72–73). “Prísaha” a “zmluva” sú často synonymami v Biblii a vôbec na starovekom Blízkom východe (pozri Ez 17, 11–21). Slávnostná zmluva – prísaha Božia sľubuje požehnanie všetkým národom skrze potomstvo Abraháma. Veľká noc je oslavou naplnenia tohto prísľubu, pretože všetky národy boli požehnané skrze Ježiša, Abrahámovho potomka (Mt 1,1), ktorý skrze svoju obetu samého seba vylieva Ducha na všetky národy.
žalm
Žalm 16 je veľmi známy Dávidov žalm, ktorý používali apoštoli pri svojich prvých kázaniach, aby na základe zmŕtvychvstania a faktu, že “nikdy nevidel porušenie”, dokázali, že Ježiš je Mesiáš (porov. Petrove slová v Sk 2, 25–27 a Pavlove v Sk 13, 35). Žalm sa v liturgii spieva na tomto mieste, pretože záchrana Izáka pred smrťou na oltári sa vníma ako predobraz zmŕtvychvstania Ježiša, ktorý je ďalším “jednorodeným Synom” a zároveň Synom Abraháma aj Dávida (Mt 1, 1).
3. ČÍTANIE
Tretím starozákonným čítaním na vigílii je Exodus 14, ktorý zaznamenáva Boží triumf pri záchrane Izraelitov pred egyptskou armádou pri Červenom mori. Korešponduje s mojžišovskou zmluvou (zmluvou medzi Bohom a Izraelom skrze Mojžiša), do ktorej izraelský ľud už vstúpil skrze Paschu (Ex 12–13) a teraz smeruje k vrchu Sinaj, kde sa zmluva mala stať ešte oficiálnejšou (Ex 24).
žalm
Stojí za zmienku, že táto pieseň víťazstva nad Božími nepriateľmi — a pamätajme, že aj vzkriesenie je veľkým víťazstvom nad Božími nepriateľmi — sa končí Božím príchodom na “na vrch svojho dedičstva” a “svätyňou” Pána, inými slovami, Chrámom. Celý Exodus mal liturgický cieľ: priviesť Izrael do krajiny a na miesto, kde by mohli uctievať Boha. Ježišovo telo je naším novým chrámom (Jn 2, 21). Doňho vstupujeme – alebo skôr on vstupuje do nás – pri prijímaní Tela a Krvi.
4. ČÍTANIE
Štvrtým starozákonným čítaním je nádherná pasáž od Izaiáša 54, 5–14, ktorá prekvapivo spomína zmluvu s Noemom (Iz 54, 9) a k nej prirovnáva prichádzajúcu “zmluvu pokoja” (čo je Izaiášov výraz pre Jeremiášovu “novú zmluvu” – Jer 31, 31). Tento úryvok v sebe obsahuje aj dojímavé snubné obrazy, ktorými sa opisuje Boží vzťah k Izraelu. Manželstvo bolo v starovekom Izraeli formou zmluvy, takže bolo prirodzené aplikovať na Boží zmluvný vzťah s Izraelom takúto terminológiu.
Toto čítanie od Izaiáša hovorí o tom, ako Boh berie svoju manželku Izrael späť po tom, čo sa ich vzťah narušil. Prvotný zmysel sa tu pravdepodobne týka exilu (či vyhnancov), ktorý sa javil ako porušenie Božej zmluvy s manželkou Izraelom. Ježiš prichádza, aby zvrátil exil a obnovil Izrael, čo sa čiastočne skrýva v počte apoštolov, teda dvanástich nových patriarchov obnoveného Izraela.
Dvanásť plných košov odrobín po nasýtení piatich tisícov je tiež výrečným symbolom toho, ako Ježiš zhromažďuje “zlomky” Božieho ľudu a opäť ich spája v jedno.
Vtelenie však bolo aj “manželstvom” ľudskej a božskej prirodzenosti, ktoré sa akoby “rozviedlo” smrťou Krista, ale Vzkriesenie ho rýchlo obnovilo a umožnilo jeho pokračovanie. Veľkou nocou teda Boh znovu utvrdzuje zjednotenie svojej prirodzenosti s našou v mystickom manželstve hypostatickej únie.
Sviatosti Veľkonočnej vigílie sú plné snubnej symboliky. Krst je svadobným kúpeľom; Eucharistia svadobnou hostinou. Pri vyučovaní katechumenov o povahe veľkonočných iniciačných sviatostí cirkevní otcovia hojne používali Pieseň piesní.
žalm
Čítanie a žalm spája téma krátkeho hnevu Boha voči svojmu ľudu alebo služobníkovi a rýchleho znovuobnovenia vzťahu lásky. Žalm doslova opisuje zmŕtvychvstanie: “Vyviedol si ma z ríše zosnulých.” Tu sa znovu nadväzuje vyššie spomínané “manželstvo” ľudskej a božskej prirodzenosti.
5. ČÍTANIE
Piate starozákonné čítanie patrí k mojim najobľúbenejším a tiež je jedným z najúžasnejších textov od Izaiáša. V tejto pasáži Boh sľubuje, že v budúcnosti bude mať každý, kto je hladný a smädný, prístup k dávidovskej zmluve (“Uzavriem s vami večnú zmluvu, verný láske [hebr. hesed] ktorou som miloval Dávida” (Iz 55, 3). Túto zmluvu ponúkne ako jedlo a nápoj (Iz 55,1)! To je zjavne proroctvo o Eucharistii, ktorú Ježiš nazýva “novou zmluvou v mojej krvi” (Lk 22,20). Eucharistia je nová zmluva, ale tiež obnovuje zmluvu s Dávidom. Preto Ježiš apoštolom pri Poslednej večeri doslova hovorí: “a ja vám zazmluvním [grécky diatithemi] kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne” (Lk 22, 29 v preklade autora). Cirkev je obnoveným kráľovstvom Dávida.
žalm
Izaiáš 12 je doxológiou na záver Iz 1–12, ktorý je zhrnutím či “abstraktom” celej Knihy proroka Izaiáša, chiasticky štruktúrovaným celkom, ktorý sa dotýka všetkých tém celej knihy. Izaiáš 12 sa spieval počas obradu vody pri Sviatku Stánkov, v posledný veľký deň, keď kňazi čerpali vodu z rybníka Siloe a tú potom vylievali na oltár na obraz nadprirodzenej rieky života, ktorá podľa Ezechiela 47 potečie v budúcnosti z eschatologického chrámu. Ježiš sa ňu to odvoláva v Jn 7, 37–39: “Ak je niekto smädný…, nech príde ku mne a nech pije.” Krstná voda je obrazom napojenia nášho smädu vodou z Rieky života (Ducha Svätého), ktorú nám dáva Kristus.
6. ČÍTANIE
Ostatné čítania k tejto liturgii buď rozprávajú alebo predpovedajú dôležité udalosti dejín spásy, no tento úryvok z Knihy proroka Barucha je jediným “filozofickým” a pozýva nás postaviť sa na chvíľu mimo beh dejín a zamyslieť sa nad významom rozprávaného príbehu. V Starom zákone je celý takýto žáner, ktorý voláme múdroslovnou literatúrou, knihy ako Jób, Príslovia, Kazateľ, ktoré sa nezameriavajú na konkrétne Božie činy v dejinách, ale pochopenie zmyslu života a Božej prirodzenosti.
Táto stať z Barucha sa snaží zladiť dejiny spásy s perspektívou múdroslovných kníh. Podľa Baruchových slov je pravou múdrosťou riadiť sa Božími prikázaniami, tými, ktoré dal ako súčasť svojej zmluvy s Izraelom na Sinaji. Je to predovšetkým Desatoro, najlepšia filozofia, najlepší plán pre ľudský život, aký bol kedy ponúknutý. Úvahy nad dejinami Izraela ukazujú. že prosperoval, keď sa týmito prikázaniami riadil, a trpel, keď ich zanedbával, a tak ilustrujú to, že cesta dobrého života — o ktorú sa usiluje celá filozofia — spočíva v dodržiavaní príkazov Božích.
žalm
Žalm 19 zdôrazňuje posolstvo šiesteho čítania od proroka Barucha. Tento žalm patrí k malému, ale strategickému žánru žalmov (spolu so Žalmami 1 a 119), ktoré chvália zákon alebo Božie slovo. Zákony Božie sú pre žalmistu obmedzeniami, zábranami, hranicami či zákazmi, ale cestou života, ktorá vedie k ľudskému rozkvetu. Pisateľ ich preto neodmieta, ale “raduje sa” z nich a pripodobňuje ich ku skúsenosti s najdrahšimi vecami života: čistému zlatu a k vzácnemu vybranému medu.
7. ČÍTANIE
Siedme a posledné čítanie zo Starého zákona sa zaoberá dôležitou témou zmluvy.
Keď pripomenie Izraelu nevernosť mojžišovskej zmluve, Ezechiel prorokuje o príchode dňa, v ktorom bude Boh kropiť svoj ľud vodou a vloží do nich nového ducha, čo im dá schopnosť dodržať zmluvu s Bohom (“budete kráčať podľa mojich príkazov, …budete zachovávať a plniť moje výroky”). 36. kapitola sa kánonicky nachádza uprostred Ezechielovej “Knihy útechy” (kapitoly 34–37), čo je dlhý úsek, v ktorom prorok ponúka nádej na nový vek pre Izrael, nádej, ktorá vrcholí v Ez 37, 25–28 ustanovením “zmluvy mieru,” “zmluvy večnej” (37,26), čo sú Ezechielove výrazy pre Jeremiášovu “novú zmluvu” ( Jer 31,31).
Takto sa v siedmich čítaniach Starého zákona počas Veľkonočnej vigílie nejakou formou spomínajú všetky hlavné zmluvy dejín spásy a ak ich vezmeme ako celok, čítania (a to ešte nehovoríme o žalmoch, ktoré sa s nimi viažu) sú nádherným súhrnom celkovej božskej ekonómie (dejín spásy). Keďže aj vigília, ako každá sv. omša, vrcholí premenením chleba a vína na “novú a večnú zmluvu” v Kristovej krvi, je vhodné, aby starozákonné čítania pripomenuli staršie a dočasné zmluvy, ktoré sú prípravou na novú, slávenú v liturgii. Chápať dejiny spásy skrze optiku zmluvy je autentickým katolíckym prístupom k biblickej teológii.
žalm
Hoci krst je predovšetkým umytím, niektoré biblické obrazy ho opisujú ako smäd a pitie, pretože by sa dalo povedať, že pri ňom “pijeme Ducha Svätého”. Žalm 42 je dôležitý, prvý žalm II. knihy žaltára, v ktorej sa ďalej opisuje slávna vláda Dávida a Šalamúna. Žalm 42 vyjadruje Dávidovu túžbu po Bohu, ktorú on sám opisuje ako formu smädu. Ľudské bytosti prirodzene túžia po Bohu, pretože nás on stvoril pre seba a na svoj obraz. Keď máme spoločenstvo s Bohom, tiež začíname skutočne chápať seba samých. Sv. Ján Pavol II. hovorieval, že Boh zjavuje človeka jemu samému.
V tomto žalme nachádzame aj sviatostnú aplikáciu. “Smäd po Bohu” sa uspokojuje v krste, v ktorom sa krstenec napije z Ducha Svätého. Potom môže “uzrieť Božiu tvár” v Najsvätejšej Eucharistii: “Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!” Krstenec počas liturgie vstúpi do “Božieho domu”, ktorým je Cirkev. Skrze dar Ducha Svätého dostane “svetlo” a “pravdu” a napokon toto všetko vyústi na konečnom mieste odpočinku na “tvojom svätom vrchu,” ktorý symbolizuje nebo.
Čítanie z Nového zákona
Sv. Pavol zdôrazňuje, že Ježiš zomrel, aby nás zachránil od našich hriechov. Mnohí si myslia, že to znamená len byť spasený od svojich vín, ale v skutočnosti sme zachránení, aby sme naďalej nehrešili. Skrze krst dostávame moc, aby sme už nepáchali hriech.
Ak stále hrešíme, nie sme v stave spásy, lebo musíme byť vyslobodení práve z moci a “závislosti” na hriechu. Preto tí, čo sa domnievajú, že v Liste Rimanom Pavol káže “spásu iba vďaka viere”, ktorá nezahŕňa radikálnu zmenu myslenia, slov a skutkov, sa veľmi mýlia. Kristus zomrel preto, aby z nás urobil svätých, nielen aby sme sa dostali do neba.
žalm
Žalm 118 je významný toda žalm alebo (“eucharistický”) žalm vďakyvzdania, pretože tvorí záver hymnu “Hallel”, ktorý sa spieval na Paschu (Ž 113–118), a teda bol posledným žalmom v Ježišových ústach skôr, než vyšiel do Getsemanskej záhrady. Je v ňom bohatstvo obrazov o zmŕtvychvstaní, ktoré vo štvrtok večer pôsobili priam bolestne.
Evanjelium
Texty čítaní, žalmov a Evanjelia nájdete TU.
Keď porovnáme všetky evanjeliové správy, vidíme, že sa v nich objavujú isté konštanty — napr. primát Márie Magdalény ako svedkyne zmŕtvychvstania — a potom rozdiely v detailoch. Tie sú dôsledkom snahy evanjelistov zhrnúť celý šok a horúčkovitú aktivitu toho rána tak, aby ich čitateľ mohol sledovať a uchopiť.
Čo je ale jedinečné pre Lukáša? Iba on zaznamenáva ironické vyjadrenie anjela: “Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?” Ježiš je tu nazývaný titulom ”Tým, čo žije” (gr. ton zonta). Nemyslí sa ním len to, že Ježiš je nažive; to, že žije, tvorí jeho osobu: on je tým, koho charakterizuje Život! Prečo by mal niekto hľadať Pôvodcu života, toho, kto večne žije, na mieste mŕtvych, v hrobe? Aký zmysel to má? Anjel nechápe cesty neveriacich ľudí.
Ďalej Lukáš zdôrazňuje, že Ježiš im hovoril, že sa to stane. Vlastne všetky evanjeliá podčiarkujú, že im vopred povedal o svojom utrpení, ale oni nechápali, čo hovorí. Bolo to pre nich niečo neobsiahnuteľné. Ale apoštoli a prvá generácia kresťanov, najmä samotní evanjelisti, videli v skutočnosti, že Ježiš predvídal, čo sa s ním stane, hlavný dôkaz pravdivosti jeho tvrdenia, že je Mesiáš a Boží Syn.
Po tretie, Lukáš poukazuje na neveru apoštolov. “…im sa zdali tieto slová ako blúznenie.” Z toho je doslova cítiť pohŕdanie a odmietanie, až šovinizmus: “Hlúpe hysterické ženy…” Sv. Lukáš, vzdelaný muž grécko-rímskeho sveta a človek istého spoločenského postavenia, sa musel často stretnúť s ľuďmi, ktorí jeho učenie a spisy o Ježišovi z Nazareta pokladali za “blúznenie.” On bol vedcom, lekárom a tiež vzdelancom. Dobre vedel, ako za normálnych okolností funguje prirodzený svet a svet ľudí, ale keď prišiel do kontaktu s Ježišom a jeho učeníkmi, Lukáš sa dotkol niečoho zázračného. Predsa len vie, že svetu to všetko znie ako “bludy”, ale nemôže nepísať a nedokumentovať “spoľahlivosť” (asphalēs, Lk 1, 4) evanjeliového posolstva.
Napokon ani Knieža apoštolov neverí okamžite, ale “čuduje sa”. Evanjeliá neprikrašľujú apoštolov, ani ich vždy neukazujú ako nejakých nadprirodzených superhrdinov, ktorí nikdy nerobia chyby a vždy hovoria, robia a veria to, čo je správne. Peter zapiera Ježiša, a dokonca aj keď počuje svedkov hovoriť o zmŕtvychvstaní a sám vidí prázdny hrob, nie je presvedčený, len je “začudovaný”.
To nám ukazuje na to, že evanjelium je skutočne “čudesné” – skrýva sa v ňom viac, než môžeme dúfať či veriť. Iné náboženstvá sú omnoho rozumovejšie: budhizmus dáva zmysel ako nadčasová filozofia a islam nikdy netvrdil, že by Mohamed konal zázraky alebo vstal z mŕtvych. Ježišovo evanjelium je “nadprirodzeným” v zmysle “nad tým, čo je prirodzené”, mimo toho, na čo sme zvyknutí, a to nielen v tom, čo tvrdí, že sa stalo, ale aj v prísľuboch toho, čo má prísť, a v požiadavkách na naše správanie. Celé je také “prečudné”, že si naozaj žiada Božiu moc, moc Ducha Svätého, aby sme uverili, dúfali a milovali tak, ako od nás žiada Ježiš!
Aleluja!