Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Sv. omša Veľkonočnej nedele je najradostnejšou z cirkevného kalendára, pretože Cirkev sa vyhrieva v žiare najpozoruhodnejšieho zásahu Boha do ľudských dejín, vzkriesenia jeho Syna. Prvé a druhé čítanie nám ponúkajú jedny z prvých apoštolských kázní založených na vzkriesení a čítania z Evanjelia opisujú, ako sa Kristus hneď po svojom zmŕtvychvstaní zjavil svojim nasledovníkom.
1. čítanie
Peter otvoril ústa a povedal: „Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme.
Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili.
A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.“
Toto čítanie zo Skutkov apoštolov je nádherným zhrnutím posolstva evanjelia a viery ranej Cirkvi. V tomto súhrne Petrovej kázne (lebo bezpochyby kázal dlhší čas: možno pol hodiny, hodinu, či aj viac) vidíme zhrnutie evanjelií, najmä Markovho evanjelia, ktoré sa tradične pokladá za Petrovo kázanie a ktoré sleduje Ježišovo pôsobenie od Jánovho krstu až po vzkriesenie. Ďalším dôležitým aspektom evanjelia je, že “jemu vydávajú všetci proroci svedectvo”. Inak povedané, základ kresťanskej viery tvorí Ježišovo pôsobenie, zakorenené v Písmach Izraela (Starom zákone) a ono je aj “hermeneutickou optikou” či “kľúčom na vysvetlenie” Zákona, Prorokov aj spisov.
Peter poznamenáva, že apoštoli “s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili”. Spomíname si, že pri Poslednej večeri podľa Lukáša Ježiš hovoril, že nebude znova jesť a piť, kým nepríde Božie kráľovstvo (Lk 22, 16.18). A Ježiš predsa po zmŕtvychvstaní (Lk 24, 41–43) a počas štyridsiatich dní od Veľkej noci po nanebovstúpenie (Sk 1, 4 v gréčtine) stoloval s apoštolmi a ukazoval im, že Božie kráľovstvo už prišlo. Tieto časy jedla sú tiež v zásade eucharistickým slávením: stolovaním so vzkrieseným Kristom. Keď v túto Veľkonočnú nedeľu zasadneme k Eucharistii, budeme “s ním jesť a piť po jeho zmŕtvychvstaní.” Naša účasť na Eucharistii je ohlasovaním o tom, že Božie kráľovstvo prišlo na zem a že sa prejavuje v “jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi,” ktorá je pre všetkých hriešnikov uprostred seba stále “záchrannou sieťou”, ktorú hádžu ruky následníkov rybárov, a tak ľudí tiahnu do večného života (porov. Mt 13, 47–50)!
Responzóriový žalm
R.: Toto je deň Krista Pána, radujme sa, aleluja. alebo Aleluja.
Oslavujte Pána, lebo je dobrý, *
lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, *
že jeho milosrdenstvo trvá naveky. R.
„Pánova pravica mocne zasiahla, *
Pánova pravica ma zdvihla.“
Ja nezomriem, budem žiť *
a vyrozprávam skutky Pánove. R.
Kameň, čo stavitelia zavrhli, *
stal sa kameňom uholným.
To sa stalo na pokyn Pána; *
vec v našich očiach obdivuhodná. R.
Žalm 118 je veľmi mocný, a preto je veľmi vhodný pre túto liturgiu. Je to ,,ďakovný žalm“ (hebr. todah), ako sme už hovorili predtým. Kľúčovou líniou žalmu je „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, / lebo jeho milosrdenstvo [hebr. hesed] trvá naveky.“ Tento refrén by sa dal nazvať témou celého žaltára, ktorý je knihou chvál z vďaky za vernosť Božej zmluvy (hebr. hesed) Izraelu. Boh prejavil svoju vernosť zmluve najvýraznejšie tým, že vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista – Syna Dávidovho a Mesiáša, pravého Izraela v jednej osobe. Vzkriesením Ježiša, jediného pravého Izraelitu, ktorý ako Kráľ nepriamo zastupoval celý národ, Boh vzkriesil celý Izrael z mŕtvych, čím sa splnili slová proroka Ezechiela 37, ktoré sa čítajú v nedeľu Lazára (5. pôstna nedeľa). Chceme si tiež pripomenúť, že žalm 118 bol posledným žalmom paschálneho “Hallelu“, chválospevu zloženého zo žalmov 113 – 118, ktoré zbožní Židia spievali počas veľkonočného ,,sederu“. Toto je pravdepodobne hymnus, o ktorom sa hovorí v evanjeliách, že Ježiš a učeníci ho spievali, keď odchádzali z “hornej siene” (Mt 26, 30; Mk 14, 26). Ako niekoľko z posledných slov, ktoré Ježiš spieval v ústrety „noci“ (Jn 13, 30) svojho umučenia, je tento žalm mimoriadne dojímavým, keďže ho teraz berieme ako pieseň víťazstva. V Ježišovi sa naplnil celý význam veľkonočného sederu. Žalm, ktorý bol prorocký na Štvrtok Pánovej večere, sa splnil a teraz je víťazným pokrikom!
„Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ Cirkvi, Božieho chrámu postaveného zo živých kameňov (Ef 2, 17–22), ktorý nahrádza kamenný chrám v Jeruzaleme, zničený v priebehu nasledujúcej generácie (do r.70). Keď vstupujeme do veľkonočného obdobia, budeme sa zameriavať na rast Cirkvi, na stavbu tohto nového živého chrámu, a to čítaním Knihy Skutkov počas každodennej svätej omše a Pánových dní.
2. ČÍTANIE
Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!
Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.
Toto krátke čítanie z listu apoštola Pavla možno chápať ako slová poučenia pre novopokrstených kresťanov (a tiež pre starších kresťanov!). Opisuje celý kresťanský život, v ktorom zomierame sebe a teraz žijeme pre „to, čo je hore“, kým sa „nezjavíme s ním v sláve“. To znamená, že stredobodom nášho života musí byť Božia láska v Ježišovi Kristovi, nie peniaze, hmotný majetok, zábava, jedlo, sex, drogy, získavanie slávy alebo akejkoľvek inej márnej veci: „žiadostivosť tela a žiadostivosť očí a honosenie sa bohatstvom“ (1Jn 2, 16). Keď sa kresťania rozptyľujú hľadaním týchto vecí, kresťanský život sa rozpadá.
Bratia, neviete, že trocha kvasu prekvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb.
Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus.
Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.
V tejto pasáži sú silné eucharistické obrazy. Keď Pavol hovorí o „vyčistení starého kvasu“, vyvoláva predstavu židovskej prípravy na Veľkú noc, pri ktorej bolo potrebné odstrániť kvas z domu. Veľkonočný chlieb bol nekvasený; v súlade s týmto princípom latinský obrad naďalej na novú Paschu, Eucharistiu, používa nekvasený chlieb. Keď Pavol hovorí o „slávení sviatku“, má na mysli Eucharistiu, našu mesiášsku Paschu. Ale nekvasený chlieb Eucharistie sa musí spájať so životným štýlom “bez kvasu”, to znamená bez „zloby a neprávosti“ a charakterizovaným „čistotou a pravdou“.
Sekvencia
Obeť svoju veľkonočnú oslavujme, kresťania,
Pán za nás dal krv nevinnú; chváľme ho bez prestania.
Ovce našiel už Baránok, nás, ovečky stratené;
zmieril nás so svojím Otcom, hriechy sú nám zhladené.
Súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná;
Pán života mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná.
Povedzže nám, ó, Mária, čos’ videla na ceste?
„Hrob som zrela oslávený, kameň nebol na mieste.
Videla som svedkov z neba, na kameni sedeli;
plachtu, v ktorej Pán bol v hrobe, skladali už anjeli.
Vstal Pán, Kristus, nádej moja! Čuj a plesaj, ó, svete!
Náhlite do Galiley, tam ho aj vy uzriete.“
Vieme, že Pán z mŕtvych už vstal, Kristus náš, aleluja.
Milostivý buď, Kráľ Kristus! Sláva ti, aleluja.
Táto starodávna sekvencia je plná biblických obrazov a paradoxov evanjelia: že baránok má vykúpiť ovce; že jediný bezhriešny uzmieri hriešnikov; že ten, kto zomrel, bude nesmrteľne vládnuť. Potom sa spievaný hlas stane hlasom Márie Magdalény, prvej svedkyne zmŕtvychvstania. Mária hovorí eucharistickému zhromaždeniu, čo videla podľa Evanjelia určeného pre túto sv. omšu, Jn 20, 1–9. Zhromaždenie odpovedá aklamáciou Krista, víťazného, život–dávajúceho Kráľa.
Evanjelium
Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.
Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
Tento slávny „beh k hrobu“ dvoch veľkých apoštolov Petra a Jána má v sebe veľa významov. Ján bol oveľa mladší, takmer určite dospievajúci mladík, a tak s ľahkosťou predbehne Petra v strednom veku. Napriek tomu sa podriaďuje Petrovi a dovoľuje staršiemu apoštolovi vstúpiť do hrobu ako prvému. Duchovní autori v tom často – a verím, že správne – videli príklad náležitého vzťahu mystiky a učiteľského úradu v živote Cirkvi. Ján je mystik, ktorý akoby vždy vnímal pravdu o Ježišovi o krok pred Petrom, ktorý predstavuje učiteľskú autoritu a hierarchiu Cirkvi. Ján však nie je arogantný: trpezlivo čaká, kým ho Peter (Magistérium) dobehne. Veriaci obdarení duchovnými vnuknutiami by sa teda nemali odtrhnúť od Cirkvi alebo sa stať „individualistami“ v honbe za svojou víziou alebo charizmou, ale mali by čakať, kým ich zvyšok Cirkvi, a najmä jej vedenie, „dobehne“.
Jánov pohľad na pohrebné rúcha je jedným z najsilnejších svedectiev, že išlo skutočne o nadprirodzené vzkriesenie, a nie o krádež mŕtvoly. Nikto, kto by mal v úmysle ukradnúť Ježišovo telo, by si v hrobke nenašiel čas na to, aby vybalil mŕtvolu z pohrebného rúcha! Nielenže by to bolo zbytočné, ale vonku boli rímski strážcovia – ak ich zlodeji aj „vyradili“, existovala pravdepodobnosť, že sa každú chvíľu preberú. Celý scenár bol príliš nebezpečný: prečo zostávať v hrobke, aby ste rozbalili telo, riskujúc, že vás objavia, zatknú a popravia za vzburu proti autoritám? Prečo by ste mrhali časom, aby ste zložili šatku z hlavy a odložili ju nabok? Navyše, náhrobné plachty boli v tom čase už stuhnuté a priľnuté k mŕtvole, pretože myrha a aloe boli lepkavé (Jn 19,39) a po zaschnutí na ľane vytvárali akési „balzamovacie lepidlo“ (Jn 19, 40). V skutočnosti, ak Ježišov pohreb nebol nezvyčajný, to, čo Ján videl, bol pravdepodobne dutý “zámotok“, polotuhý, prázdny tvar múmie z plátna vytvoreného okolo teraz nezvestného tela a stvrdnutého vďaka zaschnutým balzamovacím tekutinám. Ako mohol niekto dostať telo von? Bol vzkriesený priamo „cez“ pohrebné odevy. Stalo sa niečo nadprirodzené. Takže „videl a uveril“.
Pri tejto veľkonočnej nedeľnej omši nevidíme pohrebné rúcha v prázdnom hrobe, ale Ján nám vydal svedectvo a „vieme, že jeho svedectvo je pravdivé“ (Jn 21,24). Navyše, „blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“ (Jn 20,29). Máme svedectvo apoštolov, mnohé historické dôkazy a svedectvo o zázrakoch a zjaveniach v našej dobe.
Napriek tomu si stále vyžaduje vieru povedať „Amen“ radikálnemu vyhláseniu „Telo Kristovo“. A toto je súčasťou Božej pedagogiky: zjavuje sa dostatočne jasne, aby sme mali dôvod veriť, ale nie tak priamo, aby nás nasilu nútil proti našej vôli. Vždy nám necháva priestor, aby sme si cvičili vieru, pretože túži po deťoch, ktoré mu budú dôverovať, a nie po sluhoch, ktorí sú nútení mu slúžiť. Poďme ako deti k tejto Eucharistii, s dôverou v svedectvo apoštolov Petra (v prvom čítaní) a Jána (v Evanjeliu), že Kristus vstal z mŕtvych, a verme, že Eucharistia, ktorú prijímame, je to isté Telo, ktoré chýbalo v hrobe.