Toto čítanie je veľmi dôležité preto, že ukazuje spôsob, akým by podľa neho mala byť riadená Cirkev, aby v nej mohol byť zachovaný pokoj. Na začiatku čítania vidíme, že pokoj v Cirkvi narúša teologický konflikt týkajúci sa úlohy zákonov Mojžišovej zmluvy teraz, keď sa tvorí spoločenstvo novej zmluvy. Niektorí v podstate veria, že najprv sa človek musí stať Židom vstupom do starej zmluvy (prostredníctvom obriezky), až potom môže pristúpiť k vstupu do novej zmluvy. Iní hovoria: nie, pohania môžu priamo vstúpiť do novej zmluvy.

Všimnite si, že toto je záležitosť, o ktorej Písmo — ktoré v tom čase pozostávalo len z toho, čo teraz nazývame Starým zákonom – neuvádza nič priamo. Preto prístup sola scriptura alebo „len Biblia“ vôbec nepomôže pri riešení tohto problému. Ako to už často býva, Cirkev musí urobiť autoritatívne rozhodnutie o niečom, čo nie je jasne špecifikované vo Svätom písme. 

Ako sa to robí? Je zvolaný cirkevný koncil, snem, na ktorom je prítomný Peter a aj ho vedie. Mohli by sme povedať, že toto je „prvý ekumenický jeruzalemský koncil“. Všetci apoštoli a starší (dnes biskupi a duchovenstvo) sa zhromažďujú okolo Petra (dnes jeho nástupcu, pápeža) a snažia sa dosiahnuť konsenzus. 

Nekatolíci a dokonca aj niektorí katolíci čítajú správu o tomto koncile tak, akoby autoritatívnou postavou nebol Peter, ale Jakub. Tento výklad je pochopiteľný, pretože spôsob, akým Jakub hovorí na konci, by sa dal chápať tak, akoby on bol dominantnou postavou skupiny. Nie je to však jediná možná interpretácia. 

Pozorné čítanie odhalí, že po tom, čo Peter vstane hovoriť (v. 7–11), debata už nepokračuje a zhromaždenie zostáva ticho. Keď vstane Jakub a začne hovoriť, prvá vec, ktorú urobí, je potvrdenie toho, čo už povedal „Šimon“ (Petrovo židovské meno). Treba si uvedomiť, že Jakub bol vodcom konzervatívneho, „judaistického“ krídla ranej cirkvi – boli to kresťania, ktorí mali tendenciu požadovať od pohanov, aby sa riadili Mojžišovým zákonom. Šimon Peter, vodca apoštolov, práve dôkladne poprel túto pozíciu. Vo vzduchu je cítiť napätie. Čo sa stane? Budú sa Peter a Jakub verejne hádať? Bude Jakub oponovať kniežaťu apoštolov a spôsobí schizmu? 

Nie. Namiesto toho Jakub ustúpi. Dôvodom, prečo hovorí ako posledný, nie je to, že by bol najuznávanejším prítomným členom. Rozpráva na záver preto, lebo prednáša “ústupkovú” reč. Necháva rozhodnutie na Petra. Chce len predložiť praktický návrh, aby apoštoli žiadali, žeby sa pohania aspoň zdržali urážlivejších a odpornejších aspektov nežidovskej kultúry, na ktoré boli Židia zvlášť citliví, pretože teraz pohania a Židia uctievajú Boha v spoločnom tele. Takže nakoniec celý koncil potvrdzuje Petrov postoj spolu s Jakubovými praktickými návrhmi na realizáciu. 

Všimli sme si, že prvotná Cirkev sa nerozdelila.  „Obriezkári“ z nej neutekajú preč a nezakladajú „Prvú jeruzalemskú cirkev obrezancov“ pod vedením „pastora Jakuba“. Celá Cirkev – aj tí, ktorých teologické pozície boli odmietnuté — prijala rozhodnutie koncilu a zachovala jednotu. Tak sa uchoval pokoj Cirkvi. Učiteľská autorita Cirkvi, nazývaná „Magistérium“, ktorú najslávnostnejšie vykonáva ekumenický koncil pod vedením (nástupcu) Petra, je dar Cirkvi od Boha na to, aby sa v nej udržal pokoj. Inak by sa Cirkev rozdelila do nespočetných frakcií a vzniklo by možno aj viac ako päťdesiattisíc rôznych cirkví, z ktorých každá by mala svoj zvláštny maličký teologický odtieň alebo dôraz. Nedajbože, aby sa to stalo! (Hovorím ironicky. Samozrejme, aj sa to stalo, pretože mnohí odmietli autoritu Cirkvi vyjadrenú v nástupcoch Petra a zboru apoštolov).

Hoci sa Peter v tomto príbehu javí ako hrdina, ktorý ukončuje debatu svojím strhujúcim povzbudením, Jakubovi musíme uznať, že mal milosť a pokoru uznať túto záležitosť a prijať rozhodnutie zhromaždenia. Tí, ktorí na  snemoch “prehrajú”, majú často  problém potlačiť svoju pýchu a prijať uznesenie, ktoré pre nich nie je príjemné. To si žiada svätosť, pokoru a vieru. Pýcha v takýchto situáciách vyhľadáva rozkol. Tiež by sme si mali dobre všimnúť argument, ktorým Jakub v Sk 15, 13-17 potvrdzuje  Petrov záver:

„Bratia, vypočujte ma! Šimon porozprával, ako Boh prvý raz zhliadol a vybral si z pohanov ľud pre svoje meno.

S tým sa zhodujú aj slová Prorokov, ako je napísané:

,Potom sa vrátim
a znova vybudujem zborený Dávidov stánok;
znova postavím jeho ruiny a vztýčim ho,
aby aj ostatní ľudia hľadali Pána,
všetky národy, nad ktorými sa vzývalo moje meno…‘” [Amos 9, 11–12]

Jakub cituje Amosovo proroctvo o budúcej obnove Dávidovho kráľovstva. Dávidovské kráľovstvo do seba opäť začlení pohanské národy. Teraz, keď vstupujú pohania do Cirkvi, Jakub chápe, že proroctvo Amosa sa napĺňa. Všimnite si však, že tento výklad predpokladá, že Dávidovo kráľovstvo je Cirkev, ktorému vládne Syn Dávidov, Ježiš z Nazareta. Jakubova „ekleziológia” má črty kráľovstva. Ale toto kráľovstvo sa musí vyznačovať mierom, keďže jeho vládcom je Knieža pokoja.

Vedenie Cirkvi, vyjadrené jej “hodnostármi” zhromaždenými okolo Petra, je prostriedkom na udržanie tohto pokoja.