14. nedeľa v Cezročnom období
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
V čítaniach na túto nedeľu Ježiš pokračuje vo svojej poslednej ceste, vo svojom osudnom „pochode smrti“ do Jeruzalema (Lk 9–19, „príbeh z ciest“), ktorý sa formálne začal v Lk 9, 51. Uplynulých niekoľko nedieľ predznamenalo Ježišovo prichádzajúce utrpenie a smrť, no túto nedeľu sa nám dostáva úľava, pretože témy utrpenia ustupujú do úzadia. Dočasne nás pohltí radosť z Ježišovej služby, keď okolo seba zhromaždí zbor učeníkov, ktorí tvoria duchovný „Jeruzalem“. V uzdravujúcej službe Ježiša a jeho učeníkov vidíme naplnenie určitých proroctiev o pokoji a obnove „svätého mesta“ Pána.
1. čítanie
Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku
Tešte sa s Jeruzalemom, jasajte v ňom všetci, čo ho milujete, radujte sa s ním všetci, čo ste nad ním trúchlili.
Sajte dosýta z pŕs jeho útechy a pite s rozkošou z pŕs jeho slávy. Lebo takto hovorí Pán: „Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku, ako rozvodnený potok slávu národov.
Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším; v Jeruzaleme nájdete útechu.
Až to uvidíte, zaraduje sa vám srdce a vaše kosti oživnú ako svieža tráva. Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“
Tento text prichádza takmer na konci Knihy proroka Izaiáša a uzatvára dlhú časť (Iz 56–66), ktorá predpovedá osud Jeruzalema a Božieho ľudu v budúcnosti, v dňoch, ktoré prídu. Pri čítaní týchto kapitol znovu a znovu zisťujeme, že v určitom momente v budúcnosti (z perspektívy proroka, žijúceho okolo 700 pred Kristom) dôjde k rozdeleniu Božieho ľudu na dve skupiny, ktoré zažijú veľmi odlišné osudy. Na neverných v Božom ľude padne prísny súd, kým veriaci zažijú veľkú radosť z obnovy svojho mesta a ľudí. Táto verná skupina sa nazýva „moji služobníci“ (65, 9, 13–14), „zvyšok“ (46, 3) a tiež dostáva „nové meno“ (56, 5; 62, 2; 65, 15). Budú nenávidení svojimi vlastnými bratmi pre meno Pánovo (66, 5), ale Boh ich ospravedlní a bude súdiť ich prenasledovateľov (66, 6).
Toto rozdelenie v Božom ľude, ktorého výsledkom je spravodlivý zvyšok a vzpurná, prenasledujúca väčšina, však neznamená zúženie Božieho plánu spásy. Namiesto toho budú nasledovať vlny misií k národom (pohanom), v ktorých sa bude ohlasovať Božia sláva a národy sa zhromaždia na Sion spolu so zvyškom ľudu Izraela (66, 18–21).
Čítanie na túto nedeľu sa nachádza uprostred tohto väčšieho rámca. Verní spomedzi Božieho ľudu, tí, ktorí milujú Jeruzalem a všetko, čo Jeruzalem predstavuje (pravé uctievanie Boha), uvidia obnovu mesta. Zažijú ju ako nežnú matku, ktorá živí svoje deti.
V čítaní evanjelia Ježiš okolo seba zhromažďuje „nový Jeruzalem“, nové spoločenstvo správne usporiadaného uctievania. Keď vysiela sedemdesiatich dvoch na misiu hlásať dobré posolstvo a uzdravovať chorých, ľud Izraela zažíva Božiu lásku ako lásku nežnej matky a sám má možnosť sa pripojiť k „novému Jeruzalemu“ prijatím kázania učeníkov.
Proroci často zosobňujú Jeruzalem ako mladú princeznú z Dávidovho domu pod titulom „dcéra Siona“. “Pani Jeruzalem” tak potom (v tejto súvislosti) vnímame ako predobraz našej Presvätej Matky, najdokonalejšieho stelesnenia dávidovskej kráľovskej dcéry. Hoci mariánsky rozmer textu nie je v čítaniach tejto nedele rozvinutý, Izaiášovo proroctvo môžeme chápať ako naplnenie aj v nežnej duchovnej starostlivosti, ktorú Panna Mária poskytuje tým, ktorí milujú jej Syna. Boh rád vyjadruje materinské aspekty svojej lásky k nám na príhovor Bohorodičky.
Responzóriový žalm
R.: Jasaj Bohu, celá zem.
Jasaj Bohu, celá zem; *
hrajte a spievajte na slávu jeho mena,
vzdávajte mu chválu. *
Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela. R.
Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, *
nech ospevuje tvoje meno.“
Poďte a pozrite na Božie diela; *
úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom. R.
More premieňa na suchú zem, *
rieku možno prejsť suchou nohou;
preto sa tešíme z neho. *
Svojou mocou panuje naveky. R.
Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, *
vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil.
Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu *
a neodňal mi svoje milosrdenstvo. R.
Žalm 66 patrí do 2. knihy Žaltára (Ž 42–72), ktorá je najvíťazoslávnejšou z piatich kníh s výnimkou poslednej (5. knihy). Na rozdiel od 1. knihy I (Ž 3–41), v 2. knihe neprevládajú žalmy individuálneho náreku, teda žalmy sťažností, ktoré ukazujú modliaceho sa v núdzi. Namiesto toho niekoľko žalmov v 2. knihe odzrkadľuje slávu Sionu (to je Jeruzalem), chrámovej svätyne a Dávidovej vlády.
Žalm 66 sa nachádza v podsekcii žalmov (Ž 65–68), ktoré uvažujú o veľkých Božích skutkoch spásy a vyzývajú všetky národy, aby chválili Boha, najmä v jeho svätyni na Sione. Tento žalm nám poskytuje vhodné slová odpovede na zvesť o spasení Siona/Jeruzalema, ktorú prorokoval Izaiáš v prvom čítaní.
2. ČÍTANIE
Bratia, ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Lebo ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie.
A nad všetkými, čo sa budú riadiť týmto pravidlom, pokoj a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom.
A odteraz nech ma už nik neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky.
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom, bratia. Amen.
Toto je záver Listu svätého Pavla Galaťanom, z ktorého sme v posledných týždňoch čítali vybrané časti. Hlavným bodom tohto listu bolo zdôrazniť, že sme spasení vierou v Ježiša Krista (to znamená vstupom do novej zmluvy, ktorú stelesňuje), nie dodržiavaním zákonov a obradov starej zmluvy (t.j. zmluvy sprostredkovanej Mojžišom a dokončenej v Knihe Deuteronómium).
V tejto pasáži Pavol používa výrazy „obriezka“ a „neobriezka“. „Obriezka“ sa vzťahuje na celý životný štýl charakterizovaný dodržiavaním zákonov čistoty Starého zákona. „Neobriezka“ sa vzťahuje na životný štýl, ktorý žili pohanskí pohania pred svojím obrátením. Ani starozákonné náboženstvo, ani pohanstvo už „nič neznamenajú“ – to znamená, že ani jedno nie je spasiteľné. Jediné, čo má zmysel, je „nové stvorenie“, čo je Pavlov výraz zhrňujúci plnosť novej zmluvy ustanovenej Kristom: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením“ (2Kor 5, 17).
Hneď nasledujúcu vetu treba preložiť takto: „Pokoj a milosrdenstvo všetkým, ktorí sa riadia týmto pravidlom, teda Božiemu Izraelu. “ Svätý Pavol identifikuje Cirkev ako „Boží Izrael“, teda ako duchovný Izrael, pretože “Židom nie je ten, kto je ním navonok, ani obriezkou nie je tá, ktorú vidieť na tele, ale Židom je ten, kto je ním vnútri, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie podľa litery; a jeho chvála nie je od ľudí, ale od Boha (Rim 2, 28–29).
Pavol reinterpretuje Izrael skôr v duchovných než etnických pojmoch. Táto reinterpretácia je základom kresťanskej identity a viery, aj keď Cirkev súčasne nepopiera pokračujúci teologický význam komunity etnických Židov, ktorý Pavol vysvetľuje v Rim 9–11 a ešte viac Katechizmus v § 839–840.
Pavlovo chápanie Cirkvi ako „Božieho Izraela“ tiež poskytuje nevyhnutný hermeneutický princíp na vzťahovanie prvého čítania na Cirkev. „Jeruzalem“ ako „materské mesto“ (grécky: metropola) „Božieho Izraela“ sa teraz vzťahuje na Cirkev v jej služobníkoch a sviatostiach. Tok sviatostí, najmä Eucharistie, z Cirkvi k jej deťom je „materským mliekom“, ktorým Jeruzalem vyživuje svoje deti.
Ježiš je „Židom Židov“, stelesnením Izraela, a Cirkev je jeho Telo. Preto je Cirkev Božím Izraelom. Fyzické telo svätého Pavla sa zvláštnym spôsobom pripodobnilo Kristovmu telu. Hovorí: „…ja nosím na svojom tele Ježišove znaky”. To sa môže vzťahovať na všetky rany a jazvy, ktoré mal Pavol v dôsledku mnohých mučení (2Kor 11, 22–29), znakov cti v jeho službe Kristovi. Alebo možno to naznačuje, že svätý Pavol bol prvým stigmatikom v dejinách Cirkvi.
Evanjelium
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.
A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘
Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“ Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“
On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“
ALEBO KRATŠIE
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.
Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.
Neprechádzajte z domu do domu!
A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘“
Úloha sedemdesiatich (alebo sedemdesiatichdvoch) učeníkov, popri dvanástich apoštoloch, je pri našom štúdiu Nového zákona často prehliadaná, ale bola dôležitá. Ježiš zakladal vo svojej službe nový Izrael a okrem Dvanástich, ktorí boli súčasne novými patriarchami, novými kmeňovými kniežatami (pozri Nm 7) a novými úradníkmi Izraela (pozri 1Kr 4), Ježiš tiež vybral sedemdesiat ďalších, ktorí zodpovedajú Mojžišovým sedemdesiatim starším dozorcom nad kmeňmi (Nm 11, 16–30). Tak, ako mal Mojžiš dvanásť kmeňových kniežat a sedemdesiat starších, nový Mojžiš má dvanásť apoštolov a sedemdesiat učeníkov.
Misia sedemdesiatich v Lk 10 je podobná, ale jasne odlišná od misie Dvanástich v Mt 10, 5–15 a Lk 9, 1–6. Hoci sú pasáže podobné, odkazujú na dve odlišné udalosti. Dvanásti sú výslovne poslaní iba na židovské územie (Mt 10, 5) a z toho dôvodu nedostávajú žiadne pokyny, ako zaobchádzať s pohanským alebo samaritánskym jedlom. Sedemdesiati sú však poslaní na územie pohanov a Samaritánov, takže Ježiš ich musí výslovne poučiť o tom, ako riešiť problémy svedomia týkajúce sa dodržiavania kóšer zákonov. Pohania nedodržiavali kóšer a Samaritáni mali iné kóšer predpisy. Ježiš im hovorí, aby sa tým netrápili: „ jedzte, čo vám predložia“ (10, 8) bez toho, aby kládli otázky ohľadne svedomia.
Sedemdesiatka je súčasťou jadra Cirkvi, „Božieho Izraela“. Ba čo viac, ako úradníci a oficiálni zástupcovia reprezentujú nový Jeruzalem z prvého čítania, čiže slúžiacu Cirkev, ktorá sa stará o svojich členov. Ich úloha je analogická s úlohou diakonov: slúžia pod Kristom a na jeho podporu (veľký episkopos), a takisto voči apoštolom (presbuteroi). Sú predvojom, ktorý pripravuje cestu do miest, ktoré Ježiš a Dvanásti neskôr navštívia. Ich služba bola teda prípravná, zameraná na kázanie a starostlivosť o hmotné potreby (uzdravenia). Napriek tomu sa tiež zúčastnili na službe duchovného oslobodenia od démonov.
Ježiš dáva sedemdesiatim konkrétne pokyny na základe doby a kultúry, v ktorej slúžili. Tieto špecifiká môžu byť inde nepraktické: bolo by napríklad ťažké evanjelizovať Škandináviu naboso. Napriek tomu všeobecný princíp apoštolskej horlivosti a dôvery v Boha, ktorý sa postará o materiálne zabezpečenie, by mal aj naďalej charakterizovať evanjelizačné poslanie Cirkvi. Cirkev stále potrebuje ľudí, ktorí sa zaobídu bez pohodlia buržoázneho životného štýlu (ako je zdravotné poistenie a dôchodkový systém), aby mohli evanjelizovať priamo a bezprostredne. Katolícka cirkev potrebuje kazateľov, ľudí, ktorí budú ohlasovať Ježiša ľuďom, ktorí o ňom nepočuli, alebo naňho zabudli, nielen odpadnutým návštevníkom kostola. Misia sedemdesiatich bola sprevádzaná skutkami moci.
Možno jedným z dôvodov, prečo sa skutky moci v dnešnej dobe zdajú byť zriedkavé, je nedostatok odvážnych činov založených na viere medzi tými z nás, ktorí sa nazývame katolíkmi. Nebo a peklo sú stále skutočné. Evanjelium Ježiša Krista stále konfrontuje každú ľudskú bytosť. Kázanie a evanjelizačná misia sú dnes rovnako potrebné ako pred dvetisíc rokmi. V túto nedeľu sa modlime za oživenie evanjelizačnej horlivosti Cirkvi, ktorá začína v našich farnostiach.