17. nedeľa v Cezročnom období
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Má niekto guráž vyjednávať s Bohom? Abrahám, otec Izraelitov, áno. V čítaniach na túto nedeľu nachádzame jednotu viacerých tém: vytrvalosť v modlitbe, Božia spravodlivosť a milosrdenstvo a Božia štedrosť.
1. čítanie
Pán povedal: „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký. Zostúpim a pozriem sa, či naozaj robia tak, ako znie žaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť.“
Muži sa odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám stále ešte stál pred Pánom.
Pristúpil bližšie a povedal: „Chceš naozaj zahubiť spravodlivého s bezbožným? A keby bolo v meste päťdesiat spravodlivých, zahubil by si ich a neodpustil by si mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?
Nech je ďaleko od teba urobiť niečo také: spravodlivého usmrtiť s bezbožným. Spravodlivý by bol na tom rovnako ako bezbožný. To nech je ďaleko od teba. Vari ten, čo súdi celú zem, nebude konať spravodlivo?“
Pán mu povedal: „Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému mestu.“
Abrahám povedal: „Opovážil som sa rozprávať so svojím Pánom, hoci som len prach a popol. Čo ak bude spravodlivých o päť menej ako päťdesiat? Zničíš kvôli piatim celé mesto?“ „Nezničím,“ odpovedal, „ak ich tam nájdem štyridsaťpäť.“
Abrahám mu znova povedal: „A čo ak sa ich tam nájde len štyridsať?“
Odpovedal: „Kvôli štyridsiatim ich nezničím.“
„Nehnevaj sa, prosím, Pán môj,“ pokračoval ďalej, „že ešte hovorím: A ak sa ich tam nájde len tridsať?“ Odpovedal: „Neurobím to, ak ich tam nájdem tridsať.“
Abrahám povedal: „Opovážil som sa rozprávať so svojím Pánom: Čo ak sa ich tam nájde dvadsať?“
Pán odpovedal: „Nezahubím ich kvôli dvadsiatim.“
„Prosím, nech sa nehnevá môj Pán,“ pokračoval, „že ešte raz prehovorím: A čo ak sa ich tam nájde len desať?“
Odpovedal: „Kvôli desiatim ich nezahubím.“
Toto čítanie ponúka niekoľko tvrdení o prirodzenosti Boha a našom vzťahu k nemu: (1) Spravodlivý sa môže prihovárať k Bohu a ovplyvňovať Božiu vôľu.
(2) Boh je zo svojej podstaty spravodlivý a spravodlivosť zahŕňa nielen milosrdenstvo pre nevinných, ale aj tresty pre bezbožných.
(3) Ak dôjde ku konfliktu nárokov na spravodlivosť a milosrdenstvo, Boh uprednostňuje milosrdenstvo.
(4) Boh je zdržanlivý, pokiaľ ide o potrestanie zlých, a robí tak iba vtedy, keď je to úplne ospravedlniteľné.
Toto silné teologické presvedčenie, zakotvené v príbehu, formovalo v priebehu dejín židovské a kresťanské chápanie Božej prirodzenosti, modlitby, spravodlivosti a milosrdenstva.
Archeológovia sa domnievajú, že objavili lokality Sodoma a Gomora v Tall el-Hammam v Jordánsku, kde sa v súčasnosti pracuje na vykopávkach. Sodoma a Gomora boli vo svojej dobe ľudnaté, bohaté a dobre chránené mestá, ktoré kontrolovali dôležité obchodné cesty, pretínajúce rieku Jordán severne od Mŕtveho mora. Vykopané mestá boli skutočne náhle zničené intenzívnym požiarom zo vzduchu (meteoritov?), ktorý spálil celú oblasť.
Zničenie Sodomy a Gomory bolo v starovekej blízkovýchodnej spoločnosti traumatizujúcou udalosťou. Táto biblická správa o zničení trvá na tom, že to bolo dielo Božej prozreteľnosti, zapríčinené nemravnosťou a nespravodlivosťou, ktorá sa v mestách šírila.
Abrahám predpokladá, že bude od Boha nespravodlivé, ak „(by) spravodlivý …bol na tom rovnako ako bezbožný” ( = s nevinnými a vinnými sa bude zaobchádzať rovnako). Všetci však poznáme prípady, keď sa zdá, že Boh to tak robí. Sám Ježiš nám hovorí, že Boh „zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých“ (Mt 5, 45) a okrem toho, že ľudia, ktorí zomierajú pri prírodných katastrofách, nemusia byť nevyhnutne horší ako tí, ktorí prežijú (pozri Lk 13, 4). Faktom je, že v tomto živote často nevidíme zjavné rozdiely v osudoch bezbožných a spravodlivých (pozri Žalm 73). „Morálna logika“ Boha a vesmíru platí len vtedy, ak existuje posmrtný život. Bez viery v budúci život nie je možné vysvetliť Božie cesty na zemi.
Kritici povedia, že viera v posmrtný život je psychologická barlička. Ja si dovolím oponovať. Viera v posledný súd a posmrtný život je odvážnym potvrdením morálnej spravodlivosti Boha a tým aj celej reality. Je súčasťou svetonázoru plného nádeje, ktorý odmieta kapitulovať pred zjavnou nadvládou zla v tomto svete. Navyše sa zakladá na svedectve a príklade Ježiša Krista, ktorý jediný spomedzi ľudí zomrel a vrátil sa v tele, aby hovoril a svedčil o realite posmrtného života tým, ktorí ho poznajú a chcú zachovávať jeho učenie.
Responzóriový žalm
R.: Vyslyš ma, Pane, keď ťa budem vzývať.
Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, *
že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov, *
vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. R.
Tvoje meno budem oslavovať, *
pretože si milosrdný a verný.
Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, *
a rozmnožil si vo mne odvahu. R.
Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, *
pyšného však zďaleka pozná.
Aj keby som mal prejsť súžením,
ty ma pri živote zachováš *
a svoju ruku vystrieš
proti hnevu mojich nepriateľov; R.
zachráni ma tvoja pravica. *
Pán za mňa dielo dokončí.
Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; *
neopusť dielo svojich rúk. R.
Žalm 138 je druhým žalmom v treťom a poslednom cykle žalmov v V. knihe Žaltára, ktorá trikrát prechádza od náreku k chválam: Žalmy 107-119; 120-136; 137-150. Žalm 137 uvádza posledný cyklus srdcervúcim nárekom nad Babylonským vyhnanstvom a potom nasleduje posledná zbierka Dávidových žalmov v Žaltári, ktorá siaha od Žalmu 138 po Žalm 145. Žalm 138 je retrospektíva, ktorou sa vzdáva vďaka Bohu za to, že vyslobodil Dávida ako odpoveď na jeho modlitby. V kontexte tejto sv. omše žalm vyzýva myslieť na Božie milosrdenstvo, ktoré vypočúva modlitby, čo sa prejavuje v súhlase s Abrahámovými prosbami o milosť voči Sodome. Ale Žalm 138 končí prosbou: „…neopusť dielo svojich rúk“. Hoci Boh zachránil Dávida pred minulým nebezpečenstvom, naďalej kričí k Bohu tvárou v tvár novým hrozbám. Taký je život učeníctva – hľadíme do minulosti a vidíme Božiu starostlivosť o nás pri toľkých príležitostiach, a napriek tomu hrozby naďalej zahmlievajú horizont a skúšajú našu vieru pri snahe ísť vpred. Toto bola vždy skúsenosť tých, ktorí milujú a nasledujú Boha Izraela. Do konca tohto života, kým sa neocitneme v Otcovom náručí, nebudeme „doma a slobodní“.
2. ČÍTANIE
Bratia, s Kristom ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.
Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.
Všimnime si, aký dôraz kladie sv. Pavol na sviatosť krstu. Tento aspekt učenia sv. Pavla bohužiaľ zanedbávajú tí americkí kresťania, ktorí radšej vidia svätého Pavla ako apoštola hlásajúceho, že „viera stačí“ a vylučuje sviatosti. Ale v tejto pasáži svätý Pavol potvrdzuje, že krst je duchovný pohreb našej starej prirodzenosti a vzkriesenie k novému životu v Kristovi. Máme tu implicitné porovnanie s obriezkou: tak ako obriezka označovala vstup do “starej zmluvy”, tak je krst „nová obriezka“ v tom zmysle, že je to obrad, ktorý označuje náš vstup do “novej zmluvy”.
V tomto čítaní vidíme, že Božie milosrdenstvo pôsobí práve tak, ako sme to videli v prvom čítaní. Náš milosrdný Boh pracuje na tom, aby nás priviedol k životu, aj keď sme „mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela.” Nie je to tak, že keď Boh začal pôsobiť v našich životoch, boli sme spravodliví, alebo dokonca sme hľadali Boha. Udialo sa to, kým sme boli ešte zlí. Boh teda prejavuje milosrdenstvo bezbožným – menovite nám. Boh sa prikláňa, (takpovediac) „chybuje“, na stranu milosrdenstva, ak si milosrdenstvo a spravodlivosť oponujú.
Evanjelium
Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“
Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“
Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.‘ A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.‘
Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.
Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.
Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?
Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
V tomto evanjeliu vidíme verziu „Otčenáša“ od svätého Lukáša. Prečo je tu rozdiel v znení oproti bežnejšie používanej forme sv. Matúša? Ježiš učil učeníkov o modlitbe pri mnohých príležitostiach a to, čo my vnímame ako „Pánovu modlitbu“, je zhrnutie alebo abstrakt Ježišovho učenia na túto tému, a to, ako si ho oni zapamätali, sa môže trochu líšiť od apoštola k apoštolovi alebo od očitého svedka k iným očitým svedkom. Okrem toho pamätajte, že Ježiš učil v aramejčine, ale evanjeliá sú nám dané v gréčtine – teda slová nášho Pána sú preložené. Modlitba “Otčenáš” sa k nám teda dostáva v mierne odlišných podobách. Sám Pán ju možno učil pri rôznych príležitostiach s obmenami.
Dva odseky, ktoré nasledujú po Otčenáši, sú určené na to, aby nás povzbudili (1) k vytrvalosti v modlitbe a (2) k dôvere v Božiu štedrosť.
Niekto sa môže opýtať: ak je Boh takým štedrým Otcom, prečo trvá na našej vytrvalosti v modlitbe? Prečo nám nedá všetko hneď? Alebo lepšie, prečo nás vôbec núti prosiť? Prečo nám nedá všetko, čo chceme a potrebujeme, bez nášho opýtania?
Filozofka Eleonore Stumpová rieši práve tento problém a poskytuje niekoľko prekvapivo uspokojivých odpovedí. Poukazuje na to, že rodičia, ktorí dávajú svojim deťom všetko, čo si zažiadajú, ich nakoniec rozmaznajú. Ale na druhej strane rodičia, ktorí vždy hovoria „nie“, často spôsobujú, že sa im ich deti odcudzia. Boh je však dobrý rodič a dialóg modlitby v skutočnosti podporuje vzťah medzi ním a jeho deťmi, v ktorom im Boh dovoľuje účasť na jeho prozreteľnom vedení vesmíru. Boh nie je ani prehnane benevolentný, ani držgroš, ale Otec, ktorý nás povzbudzuje, aby sme mu predkladali svoje potreby a túžby, vždy dôverujúc v jeho dobrotu.
Najlepším darom zo všetkých je Boží dar seba samého prostredníctvom svojho Ducha. To sme prijali v krste a naďalej to zažívame ako nové „porcie“ Ducha skrze modlitbu a prijímanie sviatostí. Svätý Jakub nás vyzýva, aby sme neplytvali modlitbami za materiálny zisk pre naše potešenie (Jak 4, 3); namiesto toho sústreďme svoje modlitby na tejto omši na väčšie prijatie Ducha, najlepší dar, ktorý nám Boh môže dať.