V tomto evanjeliu nám Ježiš pripomína, že existuje vyšší záväzok než rodinné putá: záväzok voči samotnému Bohu. Niekedy sú záväzky voči Bohu a rodine vzájomne prepojené a navzájom sa podporujú. Štvrté prikázanie znie: „Cti otca svojho a matku svoju” (Ex 20,12). Syn, ktorý robí pokánie zo svojho sebectva a obráti sa k Bohu, prejaví poučený Desatorom česť svojim rodičom a potom sa stane lepším synom. Podobne svätý Pavol prikazuje manželom: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev“ (Ef 5, 25). A otcom: „Nedráždite svoje deti k hnevu“ (6, 4). Takže ženatého muža a otca, ktorý činí pokánie a obráti sa k Bohu, poučia tieto verše a stane sa lepším manželom a rodičom.

Sú však aj príležitosti, kedy oddanosť Bohu, a konkrétne Ježišovi Kristovi, je v rozpore s očakávaniami našich rodinných príslušníkov voči nám, a výsledný konflikt sa potom veľmi ťažko znáša. Pravda viery a Božie volanie v živote nie sú veci, o ktorých sa dá vyjednávať, aby sme sa vyhli treniciam v rodine:

Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden (Mt 10, 37).

Ako poznamenáva pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský, poukazuje na to významný americký rabín a učenec Jacob Neusner: Pri takýchto tvrdeniach Ježiš v podstate tvrdil, že je Bohom, pretože v judaizme mohli byť rodinné väzby morálne zavrhnuté len kvôli Bohu alebo jeho zákonu. V tomto Neusner podporuje silný argument Branta Pitreho v knihe The Case for Jesus: The Biblical and Historical Evidence for Christ (Prípad Ježiš: biblické a historické dôkazy), konkrétne,  že Ježiš o sebe vo všetkých štyroch evanjeliách tvrdí, že je Bohom, ale na rozpoznanie tejto skutočnosti je potrebné dôkladné chápanie židovskej kultúry.

V Spojených štátoch je asi šesť miliónov konvertitov na katolicizmus a mnohí z nich museli v určitom bode svojej duchovnej cesty čeliť realite z Mt 10, 37 a Lk 12, 52 – 53, keď pochopili, ako budú na ich obrátenie reagovať ich nekatolícki rodinní príslušníci. Iní boli na ceste do Katolíckej cirkvi, no zastali skôr, než by „preplávali Tiber“, pretože neboli ochotní vyvolať konflikt s rodinou, ktorá bola silne protestantská. A predsa obrátenie ku Kristovi v jeho Cirkvi v americkom kontexte sa dá len ťažko porovnávať s utrpením tých, ktorí sa rozhodli opustiť islam. Rozdelenie v rodinách kvôli Kristovi nie je len nejaký jav z minulosti. U nás je to dnes každodenná realita.

Konflikt v rodinách nevzniká len kvôli jednému členovi, ktorý túži nasledovať Krista alebo vstúpiť do jeho Cirkvi. Konflikty spôsobujú aj iné formy poslušnosti: nie málo mladých mužov a žien vstúpilo do kňazského alebo rehoľného stavu napriek odporu svojich rodičov. Hoci vyrastajú v jednej domácnosti, rôzne deti často prijímajú (alebo odmietajú!) vieru v rôznej miere, čo pri rodinných stretnutiach vedie k zhoršeniu medzi sestrou, ktorá žije celé cirkevné učenie, a jej bratmi, ktorí selektívne odmietajú všetko, čo je viac „politicky nekorektné”.

Všetky tieto formy konfliktov treba znášať v jednote s Kristom, ktorý za nás vytrpel kríž. V konečnom dôsledku rodina Božia víťazí nad prirodzenou rodinou: 

„Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho” (Lk 8, 21). 

Pri spätnom pohľade si uvedomujeme, že dejiny spásy sú plné rodinných konfliktov, ktoré majú svoj pôvod v rozdielnych vzťahoch k Bohu. Kain závidel Ábelovi, že sa zblížil s Bohom, a zabil ho. Jakub chcel prísľuby zmluvy, zatiaľ čo Ezau nimi pohŕdal. Jozefovi bratia sa ho snažili zabiť pre pohoršenie nad jeho prorockými snami. Mojžišov vlastný brat a sestra sa ho pokúsili zbaviť vedenia v Izraeli zo závisti voči jeho prorockému postaveniu. A mohli by sme citovať mnoho ďalších príkladov, vrátane Jeremiáša, ako sme spomínali vyššie (Jer 12, 6).

Evanjelium tejto nedele nám pripomína, že hoci pokoj je dobrý, Ježišovým prvoradým poslaním nebolo nastoliť sociálny mier v tomto svete a v tomto živote. Keby to bolo bývalo jeho poslanie – čo si mnohí myslia! — očividne zlyhal. Namiesto toho bolo Ježišovým poslaním ukázať tým, ktorí po tom túžia, „tesnú bránu“, ktorá vedie k spáse (Mt 7, 13–14), cestu, ktorou je on sám (Jn 14, 6). Mier má príliš vysokú cenu a tou je nevera Kristovi. Je teda dobré a správne pracovať na zákonodarstve a sociálnej podpore manželstva a rodiny a milovať svojich rodinných príslušníkov a budovať „radostné kresťanské domovy“, ako to opísal sv. Josemaria; no musíme byť pripravení vydržať spory a konflikty, ktoré môžu nastať, keď budeme nasledovať cestu pravdy k cieľu, ktorým je Osoba.