Kontext tohto prvého čítania je bezprostredne po incidente so zlatým teľaťom. Aby sme to zrekapitulovali, Boh poslal Mojžiša k Izraelitom, ktorí boli zotročení v Egypte, a prostredníctvom mocných zázrakov ich vyviedol z Egypta na Sinajskú púšť, na samotnú horu Sinaj, kde s nimi uzavrel slávnostnú zmluvu (Ex 19 – 24, najmä kap. 24). Zmluva je rozšírenie príbuzenstva prísahou, takže Božia zmluva s Izraelom na Sinaji (Ex 24) vytvorila z Izraela Božie deti, jeho rodinu. Zmluva sa uzavrela krvavým rituálom, keď Mojžiš postriekal krvou Boží oltár aj ľud, čo symbolizovalo, že Boh a ľud sú teraz jedna krv. Ale krvavý obrad mal aj hrozivejšiu symboliku: “Ak poruším zmluvu, nech je moja krv preliata, ako je táto preliata krv teraz striekaná na mňa.”

O štyridsať dní neskôr, keď bol Mojžiš na vrchu Sinaj a dostával pokyny na stavbu svätostánku, ľud Izraela odstúpil od zmluvy a narušil celý svoj vzťah s Bohom. Postavili si modlu teľaťa, býka, pravdepodobne predstavujúcu egyptského boha Apisa, ktorého kedysi uctievali na brehoch Nílu. Tým, že porušili zmluvu, stiahli na seba prekliatie, čo znamená krv zmluvy: “Nech je preliata moja krv, ak poruším svoj záväzok.” Preto Boh hovorí: „Nechaj ma, nech vzplanie môj hnev proti nim, vyhubím ich…” Nie je to náladovosť z Božej strany. Boh presadzuje podmienky zmluvy, k čomu je spravodlivo zaviazaný.

Boh Mojžiša v tejto situácii skúša, dávajúc mu príležitosť prihovárať sa za ľud, príležitosť byť ako Kristus. Boh hovorí: “Urobím z teba veľký národ.” Toto bolo zasľúbenie dané už dávno Abrahámovi (Gn 12, 2). Boh teda ponúka, že „pretočí“ dejiny spásy a začne odznova s ​​Mojžišom ako novým Abrahámom.

Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny?

Spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si na seba samého prisahal a vyhlásil: ‚Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto krajinu, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu a budete ju mať navždy.‘“

A Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.

Mojžiš sa chopil príležitosti stať sa orodovníkom za Boží ľud ako Kristus. Významný je Mojžišov hlavný argument: „Spomeň si na Abraháma,… svojho služobníka (svojich služobníkov), . . . ktorým si na seba samého prisahal“. V Písme je dovtedy len jedno miesto, kde Boh výslovne prisahá na seba samého, a to je Gn 22, 15–18, veľká prísaha, ktorou sa Boh zaviaže Abrahámovi po tom, čo Abrahám ponúkol Bohu svojho „jediného syna“ (Gn 22, 16).

Je to veľká pasáž o takmer obetovanom Izákovi, ktorá sa v židovskej tradícii nazýva Ha-Aqedah („Zväzok [Izáka]“). Je to najdôležitejší typ alebo predobraz Kalvárie v Starom zákone. Niekto by to mohol nazvať „Kalváriou Starého zákona“. Je dôležité pochopiť, že v tomto kľúčovom momente v dejinách Božieho ľudu, keď čelí zaslúženému zničeniu za odpadnutie od Boha, Mojžiš uspeje vo svojom príhovore “prosbou Golgoty”, odvolaním sa na zmluvu, ktorá bola znovu potvrdená po ochotnej obete “jediného syna.” Boh potvrdzuje platnosť Mojžišovho odvolania a „upúšťa“ od trestu. Vo svojom predpoznaní vedel, že to urobí, ale rozhodol sa zahrnúť Mojžiša do svojho plánu milosrdenstva pre Izrael, čím mu umožnil prevziať aktívnu úlohu pri spravovaní Božieho odpustenia. To isté koná aj pre nás.