33. nedeľa
V CEZROČNOM OBDOBÍ
Záleží na tom, ako sa správame k druhým? Čo mám spoločné s utrpením môjho blížneho? Môžem ďalej žiť v pohodlí a obísť ľudí okolo seba, ktorí sú v biede? Toto sú otázky, ktoré vyvolávajú čítania na túto nedeľu, a poskytujú nepríjemné odpovede. Čítajme a nechajme Ducha Svätého, aby nás posunul mimo naše zóny pohodlia.
PRVÉ ČÍTANIE
Mal 3, 19-20a
Hľa, blíži sa deň, ktorý planie ako pec, a všetci namyslenci a tí, čo páchajú neprávosť, budú ako plevy. Deň, ktorý prichádza, ich spáli, hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň ani výhonok.
Ale vám, čo sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti.
[Tieto verše sú v niektorých prekladoch očíslované ako Mal 3, 19 – 20 (podľa hebrejčiny) a inde Mal 4, 1 – 2 (podľa Vulgáty)].
Poznámka k veršovaniu Malachiáša: Masoretský text a Septuaginta delí Malachiáša na tri kapitoly, zatiaľ čo Vulgáta prijíma Mal 3, 19 – 24 ako štvrtú kapitolu (Mal 4, 6). Preto preklady, ktoré sa riadia hebrejským veršovaním, končia Mal 3,19 – 24, zatiaľ čo tie, ktoré pochádzajú z tradície Vulgáty, končia Mal 4, 1 – 6.
Táto nedeľa je oslavou konca. Je takmer koniec cirkevného roka. Uvažujeme o konci sveta. A toto čítanie je z konca knihy posledného proroka Malachiáša.
Niet pochýb o tom, že Malachiášova kniha bola napísaná počas “perzského obdobia” v Júdsku (537 – 334 pr. Kr.). Druhý chrám sa zdá byť zrekonštruovaný a funkčný (Mal 1, 6 – 2, 9), čo by Malachiášovu službu umiestnilo po Aggeovi a Zachariášovi (t. j. po roku 520 pred Kr.). Na druhej strane tu nie je žiadna zmienka o Nehemiášovi (asi 444 – 420 pred Kr.) a zdá sa, že ešte neboli realizované jeho reformy, pretože zmiešané manželstvá s pohanmi sú stále naliehavým problémom (okrem iných otázok) (Mal 2, 11; pozri tiež Neh 13). Preto sa Malachiáš takmer zhodne datuje do obdobia 500 – 450 pr. Kr.. Tí, pre ktorých je podstatná podobnosť Malachiáša v jazyku a pojmoch s Aggeom a Zachariášom, sa prikláňajú k datovaniu 500 pr. Kr., zatiaľ čo tí, ktorí prikladajú väčšiu váhu podobnosti sociálnych patológií, ktorým sa Malachiáš a Nehemiáš venujú, sa prikláňajú k roku 450 pr. Kr.
Podobne ako v prípade niektorých ďalších z dvanástky prorokov (Joel, Obadiáš, Habakuk), nadpis Knihy Malachiáša neposkytuje o prorokovi žiadne informácie okrem mena. Keďže Malachiáš navyše znamená v hebrejčine “môj posol”, nie je jasné, či ide o osobné meno alebo titul. Septuaginta napríklad prekladá nadpis: “Výrok Pánovho slova k Izraelu skrze ruku jeho “angela” (t. j. “anjela” alebo “posla”)” (Mal 1, 1 LXX). Preto sa niektorí domnievajú, že kniha je anonymná a “Malachiáš” je jednoducho titul daný neznámemu prorokovi. Sv. Hieronym zastával menšiu židovskú tradíciu, podľa ktorej bol neznámym “poslom” Ezdráš, ale iné židovské tradície ho identifikovali so Zorobábelom alebo Nehemiášom.
Hlavný prúd židovského a kresťanského výkladu chápe “Malachiáša” ako meno proroka-autora, či už vlastné meno alebo pseudonym. Kniha sa najprirodzenejšie chápe ako skrátený záznam prorokovho dialogického kázania a karhania judského ľudu (Mal 1, 2 – 3, 15) a Jeruzalema v určitom časovom období (asi 500 – 450 pred n. l.), ktoré malo za následok spoločné pokánie zo strany nábožensky vernejších obyvateľov (Mal 3, 16). Zdá sa teda, že je zakorenená v historických udalostiach prorokovej služby, a nie je len literárnym výtvorom.
Hlavnú časť Malachiáša tvorí šesť sporov medzi Pánom a Izraelom (Mal 1, 2 – 3, 15). Témy šiestich dišputácií medzi Bohom a Izraelom možno vyjadriť ako otázky:
(1) Naozaj Boh miluje Izrael? (1, 2 – 5)
(2) Robia kňazi a ľud dobre, keď prinášajú poškvrnené obety? (1, 6 – 2, 9)
(3) Robia izraelskí muži dobre, keď sa rozvádzajú so svojimi ženami a berú si pohanky? (2,10 – 16)
(4) Vykoná Boh niekedy spravodlivosť na bezbožných? (2, 17 – 3, 5)
(5) Mal by ľud ukracovať Pána na desiatkoch a obetách? (3, 6 – 12)
(6) Je skutočne márne slúžiť Bohu? (3,13 – 15)
Po dišputách nasleduje veľmi krátke historické rozprávanie o skupine zbožných Židov (“tých, čo sa báli Pána”), ktorí vzali do úvahy prorokovo posolstvo a spísali akýsi dokument o obnove zmluvy s názvom “Pamätná kniha” (3, 16). Zvyšok knihy (3, 17 – 4, 6) pozostáva zo štyroch celkov so slovami útechy a poučenia pre tento kajúci zvyšok:
- Budú Božím vlastníctvom (3, 17 – 18) a
- budú ospravedlnení v Pánov deň (4, 1 – 3) (To je naše nedeľné čítanie.) Medzitým
- majú usilovne zachovávať Mojžišov zákon (4, 4) a
- ostražito sledovať príchod Eliáša ako predzvesť Pánovho dňa (4, 5 – 6).
Štruktúra Malachiáša je teda nasledovná:
Nadpis (1, 1)
I. Šesť sporov medzi Bohom a Izraelom (1, 2 – 3, 15)
- O Božej láske k Izraelu (1, 2 – 5)
- O prinášaní nepoškvrnených obiet (1, 6 – 2, 9)
- O vernosti manželke svojej mladosti (2,10 – 16)
- O zdanlivom odďaľovaní Božej spravodlivosti (2, 17 – 3, 5)
- O obetovaní úplného desiatku Bohu (3, 6 – 12)
- O zdanlivej márnosti služby Bohu (3, 13 – 15)
- Pokánie zvyšku (3, 16)
III. Slová útechy a poučenia pre zvyšok (3, 17 – 4, 6)
Malachiáš ako posledný z literárnych prorokov formoval aj mesiášske a eschatologické nádeje judaizmu druhého chrámu, najmä epilóg knihy, z ktorého pochádza čítanie tejto nedele (Mal 3, 17 – 4, 5). Výzva z Mal 4, 4 pamätať v období očakávania Mesiáša na Mojžišov zákon, slúžila na zhrnutie posolstva dvanástich menších prorokov a v istom zmysle celého prorockého korpusu, čím ho zosúladila s učením Tóry. Týmto spôsobom sa obe časti starovekého židovského kánonu, Zákon a Proroci, čítajú skôr ako vzájomne sa dopĺňajúce než ako konkurenčné. Dôsledné dodržiavanie Mojžišovho zákona sa stalo náboženským programom zbožných Židov až do Kristovho príchodu a dodnes zostáva programom pre isté vetvy judaizmu.
Teraz sa pozorne pozrime na úryvok, ktorý sa číta v túto nedeľu. Prorok doslovne ohlasuje prichádzajúci deň Pánovho súdu, ktorý má dva rôzne dôsledky: bude to deň hnevu pre “pyšných a všetkých, čo páchajú neprávosť” (z hebrejčiny), ale deň útechy pre tých, čo sa “boja môjho mena”. Pre nich “vyjde slnko spravodlivosti s uzdravením na svojich krídlach” (doslovný preklad z hebrejčiny, v preklade SSV: “ktoré má na krídlach uzdravenie”). … Žiaľ, Lekcionár vynecháva druhú časť verša (preklad komentára upravený podľa slovenských reálií, pozn. prekl.), obraz “krídel” (hebr. kanaphîm), ktorý nám umožňuje vidieť súvislosť s inými časťami Biblie, ako sú verše z Mt 23, 37 a Lk 13, 34: “Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste.”
Ježiš je Slnko spravodlivosti, ktoré vyjde s uzdravením na svojich krídlach a túži zhromaždiť Jeruzalem pod svojimi krídlami uzdravenia. Jeruzalem však odmietne, a to je zmysel dnešného evanjelia, ktoré sa týka súdu, ktorý padne na nekajúci Jeruzalem v roku 70 n. l.
Keďže však Jeruzalem je stredom zeme, zničenie tohto mesta je predzvesťou zničenia sveta. A tak Malachiášovo proroctvo možno chápať nielen s ohľadom na hlavné mesto Izraela, ale aj na koniec sveta. Ak sa chceme vyhnúť tomu, aby sme boli vypálení ako strnisko, musíme sa báť Pánovho mena. Toto meno je “Ježiš”:
Preto ho Boh nad všetko povýšil
a dal mu meno,
ktoré je nad každé iné meno,
aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno
v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 9 – 10).
[Ježiš Kristus] je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni (Hebr 1, 3 – 4).
Obraz prijímania uzdravenia z Ježišových krídel prináša veľkú útechu. My, ktorí sa k nemu utiekame, si až príliš dobre uvedomujeme svoje vlastné hriechy a zlomenosť. Sami sme boli pyšní a páchali sme zlo – aký je teda rozdiel medzi nami a tými, ktorí končia ako “strnisko”? Niekedy len to, že utekáme k Pánovi, a neutekáme od neho, pretože vieme, že potrebujeme uzdravenie.
RESPONZÓRIOVÝ ŽALM
Ž 98, 5-6. 7-9a. 9bc
R.: Pán príde súdiť živých i mŕtvych.
Hrajte Pánovi na citare, *
na citare a na harfe zunivej.
Za hlaholu trúb a poľníc *
jasajte pred tvárou Kráľa a Pána. R.
Zahuč, more a všetko, čo ho napĺňa, *
zemekruh a všetci, čo na ňom bývajú.
Tlieskajte, rieky, rukami, †
jasajte s nimi, vrchy, *
pred tvárou Pánovou, lebo prichádza súdiť zem. R.
Spravodlivo bude súdiť zemekruh *
a podľa práva národy. R.
Vzťah žalmu k ostatnej časti liturgie je jasný: je to pieseň chvály Bohu za jeho blížiaci sa príchod ako sudcu zeme. Pochádza zo štvrtej knihy Žaltára, knihy, ktorá je akoby rozjímaním o realite babylonského vyhnanstva, o čase, keď judský ľud vo vojne stratil svoju vlasť a bol násilne presídlený do cudzej krajiny. Pri všetkej tejto traume niekoľko žalmov v tejto zbierke (Ž 90 – 106) vyzýva celú zem a všetky národy, aby chválili a uznávali Pána ako Boha nad celou zemou. Akoby sa v cudzej krajine u Judejcov zdvojnásobilo vedomie, že jediným pravým Bohom je Pán Izraela.
Uprostred ťažkých časov a nepriateľského prostredia Judejci opakovali svoju dôveru, že “Pán prichádza súdiť zem. Spravodlivo bude súdiť zemekruh.” Táto nádej je veľmi podobná našej nádeji na posledný súd. My kresťania žijeme v tomto “slzavom údolí” v akomsi vyhnanstve, pretože naše občianstvo je v nebi, nie na zemi (pozri Flp 3, 20), a vieme, že mnohé nespravodlivosti tohto života sa nenapravia, kým Boh neukončí ľudské dejiny. Vtedy vieme, že spravodlivosť bude odmenená a lož, zlo, nespravodlivosť, krutosť, podvod a útlak budú potrestané.
druhé ČÍTANIE
2 Sol 3, 7-12
Bratia, sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Nie že by sme na to nemali právo, ale chceli sme vám seba dať za vzor, aby ste nás napodobňovali.
Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje. Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami.
Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb.
Svätý Pavol sa tu priamo obracia na kresťanov, ktorí využívali očakávanie konca sveta ako zámienku na to, aby prestali pracovať a žili na úkor iných. Svätý Pavol ich opisuje gréckym výrazom v slovenskom preklade: “nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami”.
To, čo tu svätý Pavol učí, je dôležité poopravenie, resp. protiváha k všeobecnému kresťanskému učeniu o láske. Je skutkom milosrdenstva nasýtiť hladných, ale zvrháva sa, keď umožňuje lenivosť na strane prijímateľa. Vtedy sa stávame “spoluzávislými napomáhačmi” – aspoň tak sa tomu hovorilo v deväťdesiatych rokoch.
Cieľom kresťana, pokiaľ to od neho závisí, by mala byť ekonomická nezávislosť: nebyť bremenom pre ostatných, ale produkovať prebytok, ktorý môže pomôcť iným.
V prejave k davom v talianskom meste Lampedusa v marci 25. marca 2019 pápež František hovoril o dôstojnosti, ktorú práca poskytuje ľudskej osobe. Úsiliu Cirkvi v oblasti sociálnej spravodlivosti by mohlo pomôcť, ak by sme sa zamerali na koncept poskytovania práce, a teda dôstojnosti a dlhodobej podpory, a nielen na okamžitú pomoc pri uspokojovaní fyzických potrieb. Kiežby sme pri uvažovaní o reakcii na chudobu brali do úvahy to, čo povedal pápež František vo svojej exhortácii mladým Christus vivit:
„Pozývam mladých, aby nečakali, že budú žiť bez práce, v závislosti od pomoci iných. Toto nie je v poriadku, pretože „práca je nevyhnutnosť, je súčasťou zmyslu života na tejto zemi, cestou dozrievania, ľudského rozvoja a osobnej realizácie. V tomto zmysle musí byť peňažná pomoc chudobným vždy len provizórnym prostriedkom na riešenie naliehavých situácií“ [citát z Laudato si’] (§ 8.269).
V mnohých rozvinutých krajinách však finančná pomoc chudobným nie je “dočasným riešením”, ale stala sa inštitucionalizovanou a slúži na udržiavanie nezdravej, chudobnej subkultúry závislosti, najmä v našich mestách. To nie je dobré pre nikoho, a už vôbec nie pre tých, ktorí v tomto prostredí vyrastajú. Napriek tomu tvorcovia strategických postupov odmietajú pozrieť sa na situáciu jasným pohľadom a prijať potrebné a niekedy ťažké rozhodnutia, ktoré by zmenili tento stav. Jednou z najlepších vecí, ktoré by cirkevné organizácie mohli urobiť pre znevýhodnených, je pomôcť im nájsť si zárobkovú činnosť a učiť ich zdravý životný štýl, ktorý považuje manželstvo za samozrejmý predpoklad plodenia a výchovy detí.
V kresťanskom živote musí existovať rovnováha medzi pohľadom upretým na nebo a vernosťou svojim povinnostiam tu a teraz. Očakávanie Kristovho návratu by nám malo byť nádejou a povzbudením, a nie produkovať lenivosť a nečinnosť. Existujú ľudia, ktorí sa príliš zaujímajú o udalosti posledných čias. Stáva sa to v protestantských aj v katolíckych kruhoch, čo sa prejavuje napríklad v sérii Tima LaHaya Left Behind alebo v senzačných knihách o rôznych eschatologických mariánskych zjaveniach. Záujem o takéto veci sa stáva neusporiadaným, keď ľudia trávia viac času tým, že sa snažia zistiť, ako budú vyzerať udalosti posledných dní, než aby v prítomnosti skutočne rástli vo svätosti prostredníctvom života modlitby, umŕtvovania a verného plnenia si povinností.
EVANJELIUM
Lk 21, 5-19
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“
Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“
On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja‘ a: ‚Ten čas je už blízko.‘ Nechoďte za nimi!
A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“
Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi.
Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo.
Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.
Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život.
Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“
Ježiš zjavne na začiatku tohto úryvku hovorí o úplnom zničení Herodesovho chrámu v roku 70 n. l. (t. j. chrámu, ktorý začal stavať Herodes Veľký a bol dokončený v roku 66 n. l.). Mnoho ľudí nastoľuje otázku takzvaného Múru nárekov v Jeruzaleme: Neboli kamene Múru nárekov súčasťou chrámu? A nevyvracia to Ježišovo proroctvo? V skutočnosti Múr nárekov bol súčasťou oporného múru postaveného na zabezpečenie veľkej rovnej plochy pre chrám a jeho nádvoria. Múr nebol súčasťou samotného chrámu. Vlastný chrám sa nachádzal trochu severnejšie od súčasnej moslimskej svätyne Skalného dómu a z neho nezostalo nič.
V ďalšej časti evanjelia tohto týždňa Ježiš opisuje udalosti, ktoré viedli k zničeniu Jeruzalema v roku 70 n. l. Židovský historik Jozef Flavius zaznamenáva vo svojom diele Židovská vojna desivé prírodné znamenia na oblohe a na zemi, ktoré predchádzali tejto katastrofe.
Jeruzalem bol zároveň svätým mestom, stredom zeme, centrom vesmíru, mikrosvetom chrámu vesmíru. Ako píše Flavius:
“Ak sa totiž niekto zamyslí nad tkaninou stánku a pozrie sa na odev veľkňaza a na tie nádoby, ktoré používame pri našej posvätnej službe, zistí, že… každá z nich bola zhotovená tak, aby napodobňovala a znázorňovala vesmír” (Židovské starožitnosti 3, 180). Takže to, čo sa stane s Jeruzalemom v roku 70 n. l., je predobrazom a znamením toho, čo sa stane s celým vesmírom. Preto je správne chápať slová nášho Pána aj tak, že sa vzťahujú na koniec sveta.
To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život.
Ježiš prorokuje veci, ktoré nachádzame naplnené v Skutkoch apoštolov, keď počas 50. a 60. rokov nášho letopočtu boli apoštoli chytení, prenasledovaní, vydaní do synagóg a väzení, vedení pred kráľov a miestodržiteľov a niektorí boli odsúdení na smrť. Všetky tieto veci sa odohrali pred zničením Jeruzalema v roku 70 n. l. Zároveň boli tieto prenasledovania charakteristické pre Cirkev počas celých dejín a budú sa opakovať v obzvlášť intenzívnej podobe tesne pred druhým príchodom.
Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.
Nenávisť ľudí okolo nás je pre kresťanov obzvlášť ťažké znášať, pretože intenzívne túžime po ich láske a obrátení. Neprechovávame voči nikomu nevraživosť, ale pretože sa nechceme podriadiť životnému štýlu a presvedčeniu, o ktorých vieme, že sú falošné, škodlivé a odporujú Božej vôli, vyvolávame nevôľu druhých.
Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.
Keďže Ježiš uznáva, že niektorí budú usmrtení, jeho výrok “ani vlas na vašej hlave nebude zničený” nemožno chápať v jednoduchom zmysle, že sa fyzicky nič nestane tým, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru v Krista. “Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí” treba skôr chápať ako eschatologické vyhlásenie, že kresťan neutrpí definitívnu škodu, pretože pri vzkriesení bude obnovené celé jeho telo. Takto sa nadväzuje na tému vzkriesenia, ktorá dominovala čítaniam minulého týždňa.
Vytrvalosť je jednou z foriem cnosti statočnosti, schopnosti vydržať pod tlakom bolesti a ťažkostí. Modlime sa pri tejto sv. omši, aby nám Boh udelil vytrvalosť, ktorú budeme potrebovať, aby sme vydržali prenasledovanie, ktoré je pre nás prichystané v tejto kultúre, aby sme zostali verní až do konca a pri zmŕtvychvstaní dostali späť svoje telá bez akejkoľvek ujmy.
